Dnes má meniny: Cecília
Olympiáda v Tokiu skončila. Slovensko síce z hier v japonskej metropole odchádza so štyrmi medailami, ale že by bol dôvod niečo oslavovať, búchať šampanské, prejaviť spokojnosť, tak to ani omylom.
Pohlavári slovenského športu môžu zlato, dve striebra a bronz vynášať do neba, bilancovať s úsmevom na tvári a kombinovať ďakovné reči všetkého druhu, no realita je veľmi nepríjemná. Aj keď sme zopakovali bilanciu z Ria de Janeiro. Zlato Zuzany Rehák Štefečekovej v streľbe, striebro vodného slalomára Jakuba Grigara v disciplíne K1, Roryho Sabbatiniho v golfe a bronz rýchlostných kanoistov v K4 na 500 metrov má totiž horko-kyslú príchuť.
Bez toho, aby sme niekoho zhadzovali, sú to všetko športy, ktoré síce majú na Slovensku určitú popularitu, ale v komplexnom pohľade nepatria do našej TOP kategórie. Ani golf, ktorý na olympiáde nemá čo robiť, keďže je to iba marketingovo-reklamný produkt na pritiahnutie sponzorov a čo najväčší zisk. Navyše Sabattini nemá so slovenským športom nič spoločné. Iba pas a tričko so slovenskou trikolórou. Komu česť, tomu česť. Štefečekovej, Grigarovi, rýchlostným kanoistom aj Sabbatinimu treba poďakovať a odmeniť ich za to čo dokázali, ale dôležitejšie je, kam slovenský šport smeruje a kam patrí. Prezident Slovenského a športového výboru Anton Siekel sa po Tokiu pokúsil o určitú analýzu, ale bolo cítiť, že zo svoje pozície chce byť viac diplomat, ako realista.
„Sami športovci mali v niektorých disciplínach vyššie ambície. Hodnotenie ich vystúpenia sa nedá zosumarizovať jednoducho, chce to čas. Pre mňa bolo sympatické, že nehľadali výhovorky a aj keď im to nevyšlo, nevyplakávali a pozerali sa ďalej do budúcnosti,“ povedal Siekel. Na jeho slová sa dá argumentovať milión spôsobmi, no stačia dve vyjadrenia, ktoré v plnej nahote ukázali, kde sa slovenský šport nachádza. Branislav Slamka po zlate Zuzany Rehák Štefečekovej mal totiž pred očami stále tie isté sľuby a reči, ktoré po každej olympiáde vyhlasujú do sveta funkcionári, politici aj sponzori o tom, ako pomôžu športu na Slovensku. “Na to som zvedavý aj ja, pretože, keď sme prichádzali domov z Atlanty 1996, tak sa hovorilo, že sa bude stavať nová strelnica. Prešlo 25 rokov a nedialo sa nič. Až teraz tento posledný rok sa vďaka primátorovi v Trnave začalo niečo hýbať, tak dúfam, že kompetentní to zachytia a konečne pomôžu aj nám vybudovať niečo dôstojné,“ povedal Slamka.
Alebo si stačí viackrát prečítať slová Richarda Nagya, najlepšieho slovenského plavca po jeho tokijskej anabáze. Slovenské plávanie totiž neskutočne zaostáva za konkurenciou a podľa Nagy sa to v ďalších príliš nezmení. „Ten vlak nám utekal vždy. Mali sme pár jednotlivcov ako Martina Moravcová, Ľuboš Križko, Tomáš Klobučník, Katarína Listopadová, ja a teraz Andrea Podmaníková, ktorí tomu ako tak stíhajú. Ale tu neexistuje dlhodobá koncepčná príprava, tu nikto nerobí s juniormi a oni tiež nechcú robiť sami na sebe, takže ten vlak nám bude stále utekať. Je to o to smutnejšie, že ja som tu a mám poriadny kus roboty, aby som dobehol zvyšok sveta, a doma je to presne také isté. Chalani majú poriadny kus roboty, aby dobehli mňa. Čiže rozdiely medzi našim štartovým poľom a tým, čo stretneme, keď vytiahneme päty za hranice, sú naozaj obrovské. Máme čo robiť, ja musím začať od seba a skúsim sa to opäť o čosi dobehnúť,“ povedal Richard Nagy.