Viete, čo je najkrajšia láska? Keď sa žena môže pred partnerom totálne opustiť, vraví Mirka Kalisová, ktorá založila Červený stan

V dnešnom uponáhľanom svete, plnom očakávaní a ideálov, túži každá žena po mieste, kde môže byť sama sebou. Miesto, kde sa môže zastaviť, nadýchnuť sa a spojiť sa so svojou vnútornou silou. Vie to aj Mirka Kalisová, ktorá takéto miesto vytvorila. Červený stan, ponúka ženám bezpečný priestor na zdieľanie svojich príbehov, skúseností a emócií.

Mirka, ako sa máte a čo máte nové?

Čo mám nové? Nakreslila som nedávno nový šperk pre maminky s troma deťmi, pretože sa cítili ukrivdené, že prečo som vyrobila náhrdelníky len pre jedno a dvojmaminky. Tak už sa dočkali aj ony. No a mam tiež nové texty na sviečky pre všetky ženy, ktoré už niekedy od druhých počuli na svoju adresu, že sú “príliš” niečo… A ten text je: “Nikdy nikomu never, že si príliš. Si úplne presne.” A takto sa hrajkám s mojimi nápadmi a realizujem ich. No a konečne sa mi asi už tento rok podarí domaľovať jeden obraz, na ktorom pracujem už 3 roky. A konečne už asi dostane takú tu skutočnú bodku.

Na sociálnych sieťach už dlhšiu dobu funguje komunita, ktorú by som nazvala takým “májakom” nielen pre ženy – skupina Červený stan. S vašimi sledovateľmi preberáte vždy zaujímavé, nevšedné a častokrát témy, ktoré sú i dodnes tabuizované. Kde beriete inšpiráciu?

Väčšinu inšpirácii na témy mám zo svojho života alebo z príbehov žien, ktoré sa mi zverujú. Som veľmi šťastná, že sa mi podarilo vytvoriť miesto pre ženy, ktoré potrebujú objať alebo chcú to svoje objatie posunúť ďalej. Sme tam veľmi srdečná komunita. Každú jednu žiadosť osobne schvaľujem a zatiaľ sa tam žiadnej zlomyseľnej osobe dostať nepodarilo. Veľa inšpirácie tiež beriem aj pri našich off-line stretnutiach v Červenom stane, kde ani neviem, ako sa to darí, ale ženy zdieľajú medzi sebou veľmi úprimne svoje trápenia s dôverou, že čo sa u nás povie, to tam aj zostane. Ja som tam tiež veľmi otvorená a veľmi si ten priestor vážim.

Nedávno ste v Červenom stane otvorili tému s názvom people pleaser. Mnohí ani len netušia, čo tento názov vlastne znamená, kto teda ten človek je?

Je to človek, ktorý sa snaží ako keby “zapáčiť” ostatným. Ale nie takým tým zištným spôsobom, že by chcel niečo “dosiahnuť”. Skôr je to zo strachu, že nebude prijatý, ak by sa ukázal vo svojej zraniteľnosti, tak sa snaží vyhovieť a plniť ostatným ich predstavy o tom, ako by veci mali byť. Snaží sa tým vyhnúť konfliktom. Takýto človek sa bojí nastaviť svoje hranice, aby sa ochránil. Bojí sa povedať nie, tak robí často veci na svoj úkor. Veľa ľudí s tým má problém. Keďže sa venujem hlavne ženám, tak počúvam hlavne ich trápenia s problémom nastaviť si svoje hranice, uvedomiť si svoju hodnotu, stať si za svojimi presvedčeniami. Ale viem, že to nie je len problém žien.

Prečo práve táto téma, dotýka sa alebo dotýkala sa aj vás, alebo vo svojom okolí máte takého človeka?

Táto téma je veľmi rozšírená a ženy s tým často bojujú. Preto som ju otvorila. A určite som aj ja mala vo svojom živote obdobie, kedy som sa snažila vyhýbať konfliktom spôsobom, že som radšej niekomu vyhovela, než by som šla do nejakej konfrontácie. Ale myslím, že to bolo vždy v takej rozumnej, zdravej miere. Ľudia, čo s tým majú fakt problém, nedokážu hovoriť nie, idu na svoj úkor až do vyčerpania.

Všestranná Mirka Kalisová. FOTO Archív MK

Mýlim sa, ak budem tvrdiť, že toto označenie by sa dalo prirovnať k spasiteľskému syndrómu? Kde je rozdiel, ak tam teda nejaký je…?

Rozdiel je v motivácii. People pleaser robí veci preto, aby bol prijatý, obľúbený, aby sa vyhol konfliktom. Človek so spasiteľským syndrómom chce zase všetkých zachrániť, všetkým pomôcť a vtedy sa cíti ako hodnotný človek. To je presvedčenie týchto ľudí. Má pocit, že by to bez neho ostatní nezvládli. A často ide na úkor svojich síl, svojej energie… a svojho času. Najhoršie je, keď sa tento “syndróm” prejavuje v partnerskom vzťahu. Určite aj vy poznáte nejakú ženu, ktorá je v toxickom vzťahu, stále svojho partnera ospravedlňuje a myslí si, že keď mu dá viac lásky, trpezlivosti, porozumenia, tak on sa zmení, lebo ona vidí jeho potenciál. A vy na ňu pozeráte a nechápete, ako môže nevidieť, že sa k nej sprava absolútne nevhodne, nerešpektujúco a ponižuje ju. Žena so spasiteľským syndrómom si bude hľadať partnerov, ktorých treba “zachrániť, mysli si, že to je jej poslanie, jej úloha. Vyberajú si emocionálne nedostupných mužov, lebo na tých je najviac “práce”. A je v tom dovtedy, kým sa úplne nedotkne dna a nevyčerpá všetky svoje sily. A potom príde úloha nás, kamošiek, aby sme v tej chvíli boli s ňou a podali jej pomocnú ruku.

Aké boli reakcie na túto tému?

Ja som mala pocit, že s tým bojuje veľa žien a chcú s tým skoncovať, lebo to veľmi vyčerpáva. Ale našli sa aj ženy, ktoré sú z toho von a podporovali iné ženy, aby s tým skúsili zabojovať a zmeniť to. Je to veľmi oslobodzujúci pocit. Viete, ono teória je jedna vec, ale aplikovať tieto zmeny do praxe je náročne a trvá to dlho… Mesiace. Niekedy roky. A nikdy nemáte hotovo. Aj preto som sa rozhodla v novembri spustiť projekt pre ženy, kde budeme všetky tieto teórie jednoduchými každodennými úlohami pretavovať do praxe. Lebo to je dôležitejšie, ako len o niečom vedieť. To iste je aj so sebaláskou. Všetci o tom hovoria, že ju treba mať, ale tie praktické návody, ako to začať reálne meniť, často absentujú… Tak som pre moje ženy v Červenom stane vymyslela tento projekt, z ktorého sa veľmi teším a verím, že sa bude páčiť aj im.

Prečo má podľa vás toľko ľudí problém s absenciou osobných hraníc?

Lebo je tu generácia žien, ktorá bola vychovávaná v tej najlepšej viere, ako byť dobré dievčatko. Okolie im stále hovorilo: „Usmej sa!“ keď mali zlú náladu. Dievčatá nepískajú, pánbožko sa vtedy hnevá. Pekne seď, dievčatká sa toľko nehmýria. A nedajbože nastal výbuch hnevu. Alebo plač… Vety typu: ”Ale prosím ťa, pre toto plačeš? Veď sa nič nestalo.” Keď vám dospelý, ku ktorému vzhliadate, povie, že to nie je dôvod na plač, začnete spochybňovať, že to, čo cítite, je to správne. Začnete veriť okoliu a seba natoľko potlačíte, že sa jednoducho prispôsobíte a zistíte, že robiť to, čo chcú iní, je jednoduchšie. To sú všetko potláčané prirodzené emócie, ktoré musia von… A tak sa dievčatká naučili usmievať, vyhovieť, poslúchať, nehnevať sa… A vyrástli z nich ženy, ktoré majú zakódované, že len keď budú spĺňať tieto všetky očakávania okolia, budú tie správne a hodné lásky. A viete, čo je najkrajšia láska? Keď sa žena môže pred partnerom totálne “opustiť”, zrútiť, rozplakať, ukázať, že je nedokonalá, slabá… A on jej aj tak dá pocítiť, že je hodná lásky. To je ten najkrajší pocit pre každú ženu. Keď nemusí byť stále silná, dokonalá, usmiata a všetko zvládnuť. Generácia našich babiek a matiek všetko parádne zvládala. Ale nikto nevieme, koľko sa tajne naplakali, lebo už toho mali vyše hlavy. A tým svojim dcéram takto nevedomky ukazovali, že sa dá byť dokonalými… A dnešné mladé ženy, keď nezvládajú s úsmevom domácnosť, deti, teplú večeru, vyupratovaný byt, tak majú pocit, že sú neschopné, lebo keď to vedeli ich mamy zvládnuť, tak by mali aj oni. Moja mamina bola v tomto super, ona si každý večer napustila vaňu, zamkla sa v kúpeľni na hodinu a relaxovala. Každý jeden večer…Vtedy ešte nebolo moderné, aby si ženy dopriali čas pre seba… V tomto mi bola moja mamina veľkým vzorom. Vedela si vytvoriť priestor pre seba, aby načerpala silu, aj keď sme jej zo začiatku vyklopkávali s bratom na tu kúpeľnú a chceli sme ísť za ňou, naučili sme sa, že to je jej čas a naučili sme sa to rešpektovať. Takto sa ľudia učia vytvárať si hranice.

Myslíte si, že s týmto syndrómom súvisí aj výchova?

Ja som presvedčená o tom, že každý rodič vychováva svoje deti najlepšie, ako vie. A nikdy by vedome nezarábal svojím správaním deťom na problémy v dospelosti. Ja mám načítaných asi trilión kníh o výchove a som presvedčená, že tiež som mojej dcére určite na niečo “zarobila” (smiech). Nemám rada, keď sa všetko hádže na rodičov. Sme dospelí ľudia, máme zodpovednosť za svoje životy, keď máme s niečím problém, začnime to riešiť a nehádžme horúci zemiak rodičom ako malé deti. Je úplne prirodzené a normálne vyhľadať terapeuta, alebo akúkoľvek pomoc, ak máme pocit, že sa nám niečo opakuje a v niečom sa neustále motáme a nevieme z toho von. Takže nehľadajme vinníka, hľadajme riešenie, ako z toho von. A vždy sa vedome rozhodnime, ako zareagujeme.

Niekedy však snaha vyhovieť ostatným má svoju cenu, čo všetko tento syndróm môže spôsobiť?

Musí to byt podľa mňa veľký pocit bezmocnosti, nevedieť povedať nie. Robiť veci na svoj úkor a nevedieť to robiť inak. Netrúfam si povedať, čo všetko to môže spôsobiť, ale neriešenie problému nikdy nič dobrého ešte nikomu neprinieslo.

Ako sa teda naučiť povedať svoje nie?

Na túto tému sme mali u nás v Červenom stane už niekoľko rozhovorov. Nedá sa to takto v krátkosti zhrnúť, lebo je to proces… A je to extrémne individuálne. Ale pre začiatok úplne stačí, ak sa pri každom “áno”, ktoré vyslovíme, zamyslíme nad tým, či by sme to „áno“ povedali, aj keby sme sa nebáli povedať “nie”. A čo nám to spôsobuje, ako sa cítime pri každom “áno”, keď v skutočnosti chceme povedať “nie”. Celé to “preprogramovanie” a “nastavovanie si hraníc” je dlhý, pomalý proces, ktorý chce trpezlivosť. Nefunguje to tak, že sa ráno zobudíte a začnete všetkým arogantne hovoriť nie. A potom, keď po týždni, dvoch už vedome rozpoznávate, kedy hovoríte to “falošné áno“, skúste začať hovoriť “nie” pri drobnostiach, na ktorých nezáleží…Skúšajte si to postupne. To na začiatok úplne stačí.

Na aké ďalšie témy sa môžeme tešiť v Červenom stane?

Chcela by som sa hlavne venovať témam, ako budovať zdravé vzťahy. Ako pracovať s partnerskými krízami. Ako spoznať svoje hranice a vedieť si ich láskavo obhájiť, ako sa prijať. Veľa sa vraví o sebaláske, ale chcem ísť k praktickému fungovaniu počas dňa – ako vedome prežiť každý deň. Toto by sa mi páčilo, keby sme tam riešili.

1 305