Dnes má meniny: Cecília
Milovníčka absurdít, ktorá si servítku pred ústa rozhodne nekladie! Propagátorka depresie a autorka knihy Ženy z Bohnic. To je Edna Nová. Žena, ktorá nám o svojom živote s depresiou porozprávala v úprimnom rozhovore, tak ako je to u nej známe.
Začnime úplne od začiatku. Aká bola Edna žena, pred zistením svojej diagnózy?
Tá žena nežije “bez diagnózy”. Už od detstva som trpela príznakmi depresie, v jedenástich, dvanástich rokoch mi predpísali prvé antidepresíva. Neužívala som ich vtedy dlhodobo, ale aj napriek tomu si myslím, že je to prejav toho, že bez depresie akosi Edna neexistuje. Bohužiaľ. Bohu vďaka.
Kedy sa u Vás začali objavovať prvé náznaky, že sa s Vami niečo deje?
Pokiaľ budeme hovoriť o ataku, ktorý ma priviedol do Bohnic, tak ten sa začal prejavovať tak pol roka pred hospitalizáciou. Mala som úzkosti, nedôveru v samú seba, cítila som únavu, všetko pre mňa bola len drina, bola som úplne bez elánu a síl.
Boli ste pomerne mladá, keď prišli na to, že trpíte depresiou. Predsa len, musí byť veľmi ťažké prijať toto zistenie nielen pred sebou samotnou, ale aj pred svojim okolím…Ako to prebiehalo u Vás?
Keď som skončila v Bohniciach, tak som už nikomu nemohla hovoriť, že mám chrípku či virózu. To som už proste musela zamestnávateľovi, v škole, v kurze krízovej intervencie priznať, že trpím depresiou.
Čo človek s depresiou potrebuje cítiť od svojho okolia?
Asi každý niečo iné. Ja som potrebovala pokoj a prijatie. Nič iné som nepotrebovala. Čo, samozrejme, neznamená, že prijatie a pokoj bolo “málo”. Naopak, je to to najviac.
Čo u Vás vlastne depresiu spustilo?
Dedičné predpoklady, osobnostné nastavenie, stres.
Čo človek cíti počas depresií?
Ja v depresii necítim nič, a keď aj náhodou niečo, tak len hlbokú beznádej.