Dnes má meniny: Cecília
Novinárka, vynikajúca kuchárka, foodblogerka, včelárka… Jana Štrbková je naozaj všestranná žena. Je vždy usmiata a pozitívne naladená. Porozprávali sme sa nielen o receptoch, ale aj o začiatkoch foodblogu Medové motúzy, jej knihách a vždy dobrej nálade.
Jani, stretli sme sa pred rokmi, keď ste boli šéfredaktorkou mesačníka. Necnie sa vám za novinárčinou?
Áno, bolo to krásne obdobie, ktoré trvalo neuveriteľných dvadsať rokov. Bolo plné adrenalínu, pretože som postupne stála vo vedení niekoľkých ženských titulov, ktoré sme budovali úplne od ich začiatkov. Dodnes sú to úspešné ženské časopisy, teší ma ich životaschopnosť, úprimnosť a energia, ktorá stále chytá za srdce desaťtisíce spokojných čitateliek. Aj preto stále patria k najčítanejším titulom na Slovensku. Vždy som milovala energie začiatku, kedy sa plány a vízie nielen tvoria, ale najmä stávajú skutočnosťou. Najkrajšia na tom bola tímová práca a ten pocit, keď sa vám vložená energia vracia späť priamo od tisícov spokojných čitateliek. Novinárske remeslo milujem dodnes, pretože mi umožňuje rozprávať sa s ľuďmi, ktorých by som inak nemala šancu stretnúť. A priznám sa, že práve tieto stretnutia mi aj chýbajú. Verím, že sa k tejto práci postupne budem vracať, napríklad aj na virtuálnych stránkach môjho foodblogu Medové motúzy, či krásnych, voňavých stránkach knižiek, ktoré vydávam vo svojom vydavateľstve.
Viem o vás, že už v období, kedy ste pracovali v médiách, ste boli vášnivá kuchárka. Tu niekde sa aj zrodil nápad, že raz budete mať foodblog?
Áno, v ženských tituloch som redigovala stovky strán o varení, domácnosti, receptoch. U mňa doma sme piekli, stylovali aj fotili prílohy o jedle do časopisov a bola to úžasná práca, ktorá nás s kolegami doslova pohlcovala. No a v redakcii potom dievčatá všetky dobroty ochutnávali. Preto sa mi zdalo už počas odchodu z médií prirodzené založiť si svoj foodblog. Bolo to moderné a tak som sa do tohto dobrodružstva vrhla mne úplne prirodzene, teda strmhlav. Vo veľkom vydavateľstve strany o jedle tvorilo niekoľko ľudí. Keď máte foodblog, musíte mnohé veci zvládnuť sama. Teda úplne všetky… Ale to som si na začiatku ani nepripúšťala. Od začiatku som bola na seba veľmi prísna a tvorbu prvých sto vlastných receptov som si veru veľmi nevychutnala. (Smiech.) Donekonečna som študovala recepty, to, ako majú vyzerať, aby boli úplne dokonalé a potom som ich hodiny stylovala a fotila. Našťastie si všetky tie dobroty vychutnávala moja rodina a priatelia, ktorí ma v mojej novej práci veľmi podporovali. A je to tak dodnes. Dnes už mám na blogu vyše 600 vlastných receptov, k tomu pribudli dve knižky s ďalšími vyše 200 receptami, ktoré som pripravila aj odfotila. A až teraz, keď už mám trochu cvik, je pre mňa táto práca uvoľnením a radosťou. A preto v nej chcem určite pokračovať.
Prečo ste zvolili názov Medové motúzy?
O vzniku foodblogu sme uvažovali pred 10 rokmi s mojou kamoškou. Bola som vtedy na materskej dovolenke a veľa času som prežívala s drobcom u mojich rodičov v krásnej prírode kremnických hôr. Bola ma navštíviť, prechádzali sme sa v lese a rozmýšľali sme, ako by sa foodblog mohol volať. Môj manžel je včelár, veľa pečiem z vlastného medu a preto sa tam, medzi stromami, zrodil názov Medové motúzy. Dokonca si presne pamätám strom, pri ktorom sme sa na tomto názve, ktorý Veronike doslova vypadol z úst, zabávali. (Smiech.)
Blogov o varení je veľmi veľa, v čom je ten váš iný? A ako ho koncipujete?
Medové motúzy sú foodblog, ktorý je oslavou domáceho jedla. Myslím si, že keď doma varíme, zlepšujeme zdravie aj kvalitu života všetkým, ktorí s nami žijú v jednej domácnosti. Raz som čítala jeden román, v ktorom mala jeho hlavná hrdinka zvláštnu moc. Jedlo, ktoré varila, nieslo emóciu, s ktorou ho pripravovala. A tak, keď varila veselá, smiali sa všetci, ktorí ho jedli, no a keď bola pri pečení smutná, všetci spolustolovníci plakali. Myslím si, že domáce jedlo má skutočne moc zlepšiť nám život aj vzťahy. Preto je foodblog Medové motúzy plný tradičných jedál, ktoré ma učili pripravovať mamina, stará mama aj pratety. No je aj reflexiou môjho života, v ktorom sa musím obracať a variť či piecť zdravo, rýchlo a jednoducho. Pretože fakt nechcem prežiť celý deň postávajúc pri sporáku. Foodblog je jedinečný aj v tom, že píšem svoje autorské nočné blogy, ktoré sú v skutočnosti poviedkami o jedle a moje čitateľky ich majú veľmi rady.
Popri písaní článkov a receptov ste sa minulý rok vrhli aj na online videá na YouTube. Nebolo to náročné? Mali ste skúsenosť s videami alebo ste sa museli učiť nové veci?
Vedela som, že ak chce foodblog byť „in“, videorecepty potrebujeme. Tých videí, kde je kamera len zhora, stále vidieť len ruky a miznúce riady, bolo už na sieťach na mraky. Chcela som, aby naše videá boli jedinečné, aby nezapadli v tuctoch tých obyčajných bezmenných videoreceptov. No a keďže sú Medové motúzy môj autorský počin, za ktorým si hrdo stojím, rozhodla som sa ísť ťažšou cestou a vo videách vystupovať celá. Taká, aká som. Teda doslova ísť s kožou na trh. Ako scenáristka a food stylistka som bola pri nakrúcaniach niekoľkých dielov istej televíznej relácie o pečení a preto som presne vedela, ako to funguje u profíkov s obrovským štábom. No a ja som bola jediná, síce s veľkým odhodlaním, ale predsa len sama. Scenár a prípravu jedál by som zvládla, ale čo ďalej? Kládla som si vtedy otázku. Život mi, našťastie, priniesol do cesty vynikajúceho odborníka na YouTube marketing, ktorý mi počas pár konzultácií vysvetlil všetko dôležité a veľmi ma povzbudil. A, našťastie, môj manžel fotí a veľmi ho zaujala myšlienka, že by začal aj nakrúcať a strihať v profesionálnom programe. Začiatky boli fakt ťažké, ale dnes sa už počas nakrúcania poriadne nasmejeme a myslím si, že dobrú náladu a pozitívnu energiu vidieť aj na našich výsledných videách. Vystupoval v nich už aj náš úžasný syn, no úchytkom sa pridali aj naši maškrtní domáci miláčikovia kocúr, mačka a pes. Je to teda celorodinný projekt. Vlajkovou loďou nášho YouTube kanála Medové motúzy je videorecept na veterníky, ktorý už má 100 000 videní a pečú podľa neho ľudia po celom svete.
Pri foodblogoch sú obzvlášť dôležité fotky. Ako vzniká pekná fotka? Laici si nevedia predstaviť, koľko doplnkových predmetov človek musí mať, aby výsledné fotky vyzerali dobre a chutne. Čo fotenie všetko obnáša?
Áno, vystihli ste to, krásne riady po jednom – dvoch kusoch mám doma všade. V špajzi aj v komodách, na policiach aj v škatuliach. Milujem chodiť po starožitníctvach a loviť krásne kúsky na fotenie nekonečnej série mojich storočných receptov. Zbieram ručne robené čipkované obrusy, príbory, vázy, tácky, malé stolíky a rôzne dosky… No a v knižnici mám už stovku rôznych kuchárskych kníh aj nespočetne veľa časopisov o jedle v troch jazykoch. No nie je to so mnou jednoduché. Môj muž sa smeje, že mi musí postaviť ešte jeden dom na celú tú výbavu, ktorú pre svoju prácu potrebujem. To sú všetko dekorácie, ktoré sú podľa mňa na krásnu fotku nevyhnutné. Samozrejme, musím tiež ovládať do detailov recept a vedieť ho správne a fotogenicky pripraviť. No a potom využiť umenie kompozície a hru so svetlom, ktoré sú nevyhnutné na vytvorenie pekného fotografického záberu. Svoje fotografie potom už upravujem len minimálne, preto je pre mňa taká dôležitá dôkladná príprava.
Venujete sa už len blogu? Dokáže človeka práca blogera uživiť? Je to náročné?
Najviac času venujem príprave blogu, tvoreniu a distribúcii mojich kuchárskych knižiek. Veľmi rada však pomáham svojim klientom v oblasti obsahového marketingu. Živí ma teda blog a stále aj moje novinárske pero.
Odkiaľ čerpáte nápady na stále nové recepty? Kde sa inšpirujete?
Nekonečnou inšpiráciou je pre mňa slovenská, francúzska, česká, rakúska aj anglická kuchyňa. A ako som zistila pri štúdiu histórie pre moje storočné recepty, receptúry týchto svetoznámych kulinárskych rajov boli prirodzenou súčasťou starej bratislavskej meštianskej kuchyne. Nová kuchárska kniha, ktorú vydala spisovateľka Terézia Vansová v roku 1914, skutočne medzi svojimi 900 receptami ukrýva všetky dôležité skvosty spomínaných kuchýň. S veľkou radosťou som preto recepty tejto spisovateľky zaradila aj do mojej aktuálnej knižnej novinky Moja storočná kuchárka. A sú fakt božské. Tieto kuchyne sú základom aj pre môj foodblog, hoci ja milujem aj dobré kari a sushi.
Viem o vás, že váš manžel má včely, robíte si vlastný med, je to tak? Zasvätil aj vás do tohto remesla?
Áno, sme už trojgeneračná včelárska rodina. Včelári manžel, syn, svokor, švagor a počas minulých rokov som sa k nim pridala aj ja. Naša včelnica Medové motúzy je neďaleko Trnavy pod starými agátmi. Na jar mávame vlastný med z jarných kvetov a repky, agátový s prímesou kvetov pajaseňa, potom neskôr v lete slnečnicový, no a minulý týždeň sme ešte vytočili veľmi vzácnu zmes pohánkového a horčicového medu z obdobia babieho leta. Pohánkový med má nádhernú farbu tmavého jantáru, chutí skutočne famózne a patrí medzi najvzácnejšie, aké máme.
Niektorí tvrdia, že medy od včelárov sú drahé oproti obchodným. V čom je rozdiel v kvalite a v cene? A ako si vybrať svojho včelára?
Určite odporúčam kupovať len med od včelára, pretože to je pravý med. Ideálne je, keď včelára poznáte, je z vášho regiónu, pretože taký med aj vaše telo prijíma najlepšie. Som včelárka a viem, že med priamo od včelára nie je drahý, pretože len ten je pokladom pre naše zdravie. A ako si vybrať svojho včelára? Môj manžel pravidelne v septembri spolu s nadšenými trnavskými včelármi organizuje Trnavský včelársky festival, ktorého zmyslom je práve to, aby si ľudia z nášho regiónu našli svojho včelára. Myslím si, že sa stačí opýtať susedov v bytovke vo vašom meste a určite si svojho včelára z vášho regiónu nájdete aj vy priamo tam, kde žijete.
Nedávno ste vydali ďalšiu knihu receptov – Moja storočná kuchárka. Prezradíte o nej viac?
Nápad na knihu storočných receptov som nosila v mysli už veľmi dlho, sú to roky. Odvtedy, ako som po pratete z Trenčína zdedila jej receptár meštianskych jedál, po pratete z Ružomberka zas zbierku bylinkových receptúr a spolu s maminou sme roky spisovali všetky najlepšie dobroty od mojich starých mám. Jedna bola špecialistkou na kysnuté cesto a druhá na ťahané štrúdle. Týmto receptom som venovala prvú kapitolu knihy. Veľmi ma svojím príbehom oslovila aj slovenská spisovateľka a vydavateľka ženského časopisu Dennica, Terézia Vansová. Preto som dopodrobna preštudovala jej Novú kuchársku knihu z roku 1914 a v knihe Moja storočná kuchárka som jej venovala jednu kapitolu. No a v tretej kapitole predstavujem recepty výbornej kulinárky Kvetky Ševčíkovej, ktorá stála pri zrode kuchýň prestížnych slovenských hotelov. Zoznámila som sa s ňou ešte na začiatku mojej novinárskej kariéry a odvtedy je pre mňa zdrojom dokonalých gastronomických skvostov. Všetky recepty v tejto knihe sú úžasné, určite sa ich oplatí vyskúšať a ochutnať. K mnohým receptom v knihe sme nakrútili aj videá, tak stačí naskenovať QR kód pri recepte a varíte a pečiete spolu so mnou. Preto je kniha vhodná pre začiatočníčky, no zároveň aj pre bohyne kuchyne, ktoré rady varia aj náročnejšie jedlá.
Jani, už som Vám to hovorila aj osobne, ale vždy, keď vás stretnem, tak z vás srší veľmi veľa pozitívnej energie. Ako to robíte, že ste vždy šťastná a usmiata? Alebo sa mýlim? Milujem byť medzi ľuďmi, zdieľať s nimi myšlienky, nápady či radosť zo života. Ako soľ potrebujem úprimné rozhovory s blízkymi. Napĺňa ma to energiou. No milujem aj ticho, prechádzky v lese, tie mi prinášajú do duše pokoj a do života nadhľad. No a vždy po dlhých prechádzkach mám toľko nápadov, že stačí sadnúť a písať. Aj preto najradšej tvorím u mojich rodičov v kremnických horách, kde si poriadnu prechádzku v lese môžem dopriať každý deň.