Adriana pracuje pre Európsku komisiu. Neuveríte, čo slovenské jej v cudzine najviac chýba

Zaujímavá je aj vaša pracovná kariéra, aktuálne pôsobíte v Európskej komisii. Ako ste sa k tejto práci dostali a čo konkrétne je vašou náplňou práce?

V Luxembursku som pôvodne pracovala pre súkromnú právnickú firmu, no pri dvoch malých deťoch bol návrat na plný úväzok na moje pôvodné miesto pre mňa nepredstaviteľný. V tom čase mala ísť dcéra v piatich mesiacoch do jasličiek a keďže zamestnávateľ nesúhlasil so zníženým úväzkom, rozhodla som sa z práce odísť a venovať sa deťom. Nikdy som toto rozhodnutie neoľutovala, čas strávený s deťmi by mi žiadna práca nenahradila. Počas druhého tehotenstva ma kamarátka nahovorila ísť s ňou na konkurz, cez ktorý sa hľadajú zamestnanci pre Európske inštitúcie. Dovtedy som nikdy nepremýšľala o práci vo verejnom sektore, ale nemala som čo stratiť. Testy som spravila, záverečné kolá výberového konania v Bruseli som už absolvovala s novorodencom, kým manžel krúžil okolo budovy s kočíkom, ja som medzi dojčením písala úvahy a absolvovala náročné pohovory. Dcéra mala rok a pol, keď som začala pracovať v Európskej komisii. V súčasnosti pracujem pre Publikačný úrad Európskej komisie, kde mám na starosti rôzne projekty publikácií, či už v tlačenej alebo elektronickej podobe. Je to veľmi zaujímavá práca, každý projekt je iný, kým v rukách držíme výsledný produkt, je za ním veľa práce, spolupráce a rozhodnutí.  

Minulý rok ste na Slovensku debutovali zbierkou poviedok Mimóza, na jeseň ste prispeli aj do charitatívneho projektu a knihy poviedok Šťastné náhody, z ktorej je výťažok venovaný na pomoc týraným ženám. Kedy ste v sebe objavili literárne ambície?

Okolo mňa bolo vždy veľa papierikov zapísaných básničkami, rozprávkami, príbehmi, ale len čo som ich zo seba vypísala, hodila som ich za hlavu. Keď som ostala na materskej, mala som na písanie trochu viac času a začala som na blogger.com písať postrehy zo života mamičky žijúcej v Luxembursku. Blogovanie ma bavilo najmä pre spätnú väzbu, ktorú mi ľudia osobne dávali. Raz ma kamarátka podpichla, že by tie moje písačky stáli za vydanie knihy, a tak som dala dokopy zopár poviedok a dnes si ich môžete prečítať v zbierke Mimóza, ktorú vydalo minulé leto vydavateľstvo Ikar. Za čo im nesmierne ďakujem!

Z viacerých vašich textov cítiť silnú poetiku či idylickú atmosféru spätú s detstvom na slovenskom vidieku, vône a reálie, ktoré sú dôverne známe a blízke mnohým vašim generačným súputníkom. Ako by ste sa ako autorka charakterizovali?

Nemám rada škatuľkovanie a aj pri mojich obľúbených autoroch ma zaujíma, ako veľmi dokážu byť rôznorodí a otvorení, ako hlboko dokážu ísť, kde si sami vystavajú hranice – či už v príbehu, v dialógoch a v jazyku ako takom. Spomínaná poetika sa do mojich textov dostáva možno práve preto, že až také idylické detstvo som nemala, zato snaha o vyváženie tam vždy bola. Vyrastala som v meste, v paneláku na sídlisku, kde sme sa síce bezstarostne vešali na prašiakoch, ale už ako deti sme si uvedomovali problémy okolo nás – alkoholizmus, domáce násilie, nezamestnanosť, chudobu, do toho prišli divoké porevolučné roky. Určite sme nevnímali všetko tak ako dospelí, ale už v tom veku bolo pre nás dôležité obklopiť sa niečím pozitívnym, pekným, čo nám prinášalo radosť, záchranou nám boli priateľstvá, krúžky, inšpiratívni učitelia, u mňa to boli často aj knihy a prázdniny u babičky na vidieku. Odtiaľ zrejme pramení ten pocit idylického detstva na slovenskom vidieku.

Pôvodne mali byť poviedky v zbierke Mimóza vzájomne prepojené témou lásky, nakoniec sú pestrejšie. Odkiaľ k vám prichádzala inšpirácia a námety?

Niekedy si sadnem a píšem, čo mi napadne, je to rýchle, spontánne, takéto písanie ma baví najviac. Inokedy si v mysli vystaviam postavu a príbeh a obalím to nejakým pocitom, atmosférou, miestom a až potom sa pustím do písania. Píšem rýchlo, ale pri tomto štýle písania tomu predchádza veľa premýšľania o tom, ako by sa postava zachovala, čo ju viedlo k tomu a k onomu. Keď už je text hotový, potrebujem od neho odstup a potom sa k nemu vraciam a prehodnocujem ho, prepisujem, a tak by som to dokázala robiť donekonečna. Až kým si nepoviem, že stačilo, nech si text žije vlastným životom. Moji hrdinovia majú vlastnú hlavu, nemusím s nimi súhlasiť, ani ich mať rada, a to sa mi na písaní veľmi páči – tá nekonečná možnosť nechať sa zaviesť kamkoľvek, zviesť čímkoľvek, utiecť trebárs aj od logiky a reality za hranice všednosti.

Ako sa zmenil váš pohľad na našu krajinu, ľudí a kultúru odkedy žijete v zahraničí?

Slovensko po tých rokoch vnímam viac ako návštevník, ktorý si v čase dovolenky užíva všetko to dobré a pekné – krásne hory, jedlo, rodinu, bohatú kultúru. Samozrejme, uvedomujem si, že pre tých, ktorí na Slovensku žijú, to nie je len prechádzka rozkvitnutou lúkou, ale je to aj o chránení sa pred parazitmi, vyhýbaní sa medveďom a o ďalších nástrahách. Iný pohľad získavam cez rodinu a priateľov, ktorí na Slovensku žijú či cez médiá. Všímam si, že ľudia sa pozastavujú nad tým, čo má kto oblečené, či je veriaci alebo ateista, koho kto volil, ale na druhej strane sú ľahostajní k oveľa dôležitejším témam. V Luxembursku sú napríklad téma životného prostredia a podpora rovnosti veľmi silne komunikované. Slovensko miesto toho, aby dalo jasne najavo svoju pozíciu voči domácemu násiliu a pridalo sa ku krajinám, ktoré ratifikovali Istanbulský dohovor, vytvára akési bububu okolo toho, čo je obsahom pojmu rod. Mrzí ma tiež ľahostajnosť voči životnému prostrediu, ľudia, ktorí neseparujú odpad, hoci majú separačné nádoby dvesto metrov od domu, kúpia si desať jogurtov, lebo sú za dobrú cenu a potom štyri vyhodia, lebo sú po dátume spotreby. Medzi toleranciou a ľahostajnosťou je značný rozdiel. Mojim deťom zvyknem pripomínať, že nejde len o to, čo robia, ale aj o to, čo neurobia a ničnerobenie a nezáujem môže mať tiež nepríjemné dôsledky. História je toho plná príkladov.