Prvý slovenský sci-fi román sa ideou človeka letiaceho na Mesiac zaoberal ešte pred tým, než tému uchopil Jules Verne, upozorňuje autorka Lucia

Neodmysliteľnou súčasťou sympatickej Lucie Lackovičovej sú knihy. Knihy píše, knihy recenzovala a v súčasnosti s nimi denne pracuje ako PR manažérka vo vydavateľstve Slovart. Dá sa čítania kníh presýtiť? Ktoré sú jej srdcovky a čo si myslí o slovenskej fantasy?

Lucia, boli ste už v detstve knihomoľka? Spomeniete si na knihu, ktorá vás už v rannom detstve či dospievaní ovplyvnila?

K čítaniu ma viedli rodičia. Mama mi zvykla čítať pred spaním a išli sme v knižnici postupne – rozprávky vystriedali verneovky a rôzne dobrodružné romány. Otec mal knižnicu plnú sci-fi a fantastiky a niektoré tituly, typu Potopa, sucho, hlad alebo Loď mŕtvych od Travena ma lákali už v mladšom veku, keď som ich mala zakázané. Počkala som si na ne a bola som sklamaná z toho, že Loď mŕtvych nebola o duchoch plaviacich sa na tajomnej lodi, ale o najchudobnejších robotníkoch, ktorí pracovali v podpalubí a v skutočnosti to bola náročná sociálna dráma. Cítila som sa oklamaná, najmä preto, lebo som sa na tú knihu tešila poriadne dlho a predpokladala som, že ju mám zakázanú z iného dôvodu ako z toho, že by som jej teoreticky nemusela rozumieť. A keďže som vyrastala v časoch bez internetu, sociálnych sietí a streamovacích služieb naplnených filmami a seriálmi od výmyslu sveta, zostávali mi knihy a vlastná fantázia. Veľmi skoro som teda začala prepájať čítanie s vymýšľaním si vlastných príbehov a s písaním. Vlastne to bola veľmi prozaická a priamočiara cesta, ako sa vyhnúť nude. Kníh, na ktoré z detstva občas spomínam, bolo viacero. Napríklad Povesti spod Sitna sa mi vryli do hlavy pomerne hlboko a dodnes si nemyslím, že to je detská kniha. A občas si spomeniem na knihu, v ktorej si chlapec kreslil na mape čiary a potom následne podľa nich musel ísť, aj keď viedli napríklad cez dom. Ale ani za svet si neviem spomenúť na to, ako sa tá kniha volala. Je to, ako keď vám v hlave hrá útržok nejakej melódie, ale neviete z akej skladby a už vôbec ho nie ste schopný dostatočne dobre zreprodukovať, aby ste tú pesničku podľa niečoho našli. Bavili ma príbehové veci s tajomnejšou zápletkou, nebavili ma opisy. Ale čítala som všetko, Kukučína, aj Waltariho, a ak som sa dokázala správne naladiť, cítila som, ako sa s každým príbehom zo mňa stáva niekto trošku iný. Každá kniha ma v čomsi zmenila. Teraz skôr oceňujem literárnosť textu, hoci dobrým príbehom nepohrdnem. Ak sa to spojí so zaujímavo podanou myšlienkou, ktorá mi práve v tom čase sadne do nálady, vzíde z toho aktuálne najobľúbenejšia kniha. Ale celkovo asi môžem povedať, že ma to ťahá k fínskemu podivnu – naň mám asi náladu vždy.

„Fantastika je pre mňa ako úniková hra,“ vraví L. Lackovičová. Foto: archív LL

Vašou srdcovou záležitosťou je fantasy literatúra. Ako je vnímaná na Slovensku? Je to okrajový žáner alebo má stále viac a viac fanúšikov?

Fantasy ani tak veľmi neobľubujem, v rámci fantastiky ma skôr baví sci-fi a horor. Kedysi to bol jednoznačne horor a dystopia, postapo a rôzne formy únikov, ale už nejaký čas preferujem viac sci-fi. Fantasy si z času na čas prečítam tiež, ale nevyhľadávam ho cielene. Naposledy ma tak viac zaujal román Dominiky Madro – Dediči posmrtnej ríše a vynikajúce sú aj poviedky Zusky Stožickej v knihe Labute neplačú. Téma vnímania fantastiky na Slovensku sa, verím, postupne mení. Stále je to žánrová literatúra, ktorá je všeobecne vnímaná ako „pokleslá“, ale keďže už viacero z toho, čo fantastika rozoberá, postupne žijeme, začína byť aj všeobecne akceptovanejšia. Stále viac preniká do mainstreamu, čitatelia ju vyhľadávajú čoraz častejšie a kritici sa prispôsobujú. Na Slovensku je viacero kvalitných autorov fantastiky a mali sme ich aj v minulosti. Prvý slovenský sci-fi román, volajme ho skrátene Hviezdoveda (od Gustáva Reussa), sa zaoberal myšlienkou človeka letiaceho na Mesiac ešte pred tým, než túto tému uchopil Jules Verne. Počas socialistického obdobia tu tiež vzniklo viacero veľmi kvalitných sci-fi diel, dokonca aj pre deti a mládež. Napríklad knihy Jozefa Žarnaya, ktoré boli aj sfilmované, by možno boli zaujímavé aj v tejto dobe. V súčasnosti píše fantastiku na Slovensku s väčším či menším úspechom množstvo ľudí, vidíme to aj v rámci literárnych poviedkových súťaží. A čím fantastika oslovila mňa? Začala som ju písať už niekedy v puberte. Bavilo ma vymýšľať si únikové cestičky pod petržalskými panelákmi počas nejakej apokalyptickej situácie. Neskôr ma bavilo kombinovať to s absurdným humorom. A bavila ma aj výrazová explicitnosť. Tento typ textov sa obvykle na nič nehrá, sú pochopiteľné, vizualizovateľné a nastoľujú otázku „čo ak“. Fantastika je pre mňa ako úniková hra.

Celý jej život sa točí okolo kníh. Na foto ako moderátorka knižnej besedy. Foto: archív LL

Recenzujete knihy v Magazíne o knihách denníka Sme. Je ťažké objektívne hodnotiť literárnu tvorbu iných? Najmä vtedy, ak ide o slovenských autorov, ktorých mnohých poznáte osobne?

Už niekoľko mesiacov knihy pre Magazín o knihách nerecenzujem. Ale robila som to pravidelne a intenzívne osem rokov, od samotného vzniku Magazínu a spočiatku to bolo v smere, na ktorý sa pýtate, jednoduchšie. Akonáhle som autorov začala spoznávať osobne, bolo to, samozrejme, ťažšie. Ak sa mi kniha nepáčila alebo ma na nej niečo vyrušovalo, nechcela som autorovi ublížiť, preto som recenziu radšej nenapísala. Áno, určite je náročné hodnotiť domáce texty objektíve. V rámci tejto brandže sa v zásade každý s každým pozná, a ak niekto tvrdí, že hodnotí úplne rovnako a s rovnakou optikou nazerá na texty ľudí, ktorých nepozná, ako na knihy tých, ktorých pozná, klame. Možno u editorov posudzujúcich rukopisy vo vydavateľstvách to je inak, ale tí zas nemusia písať na knihy recenzie. S recenzovaním pre Magazín o knihách som však skončila preto, lebo som si čítanie kníh chcela užívať bez podmienky, že ju následne zhodnotím. Chcela som si znova čítať to, čo chcem, kedy chcem, koľko chcem a sama pre seba. A mať na to viac času, napríklad aj toho, ktorý som inak strávila písaním recenzií a hodnotení.

Ste spoluautorkou, editorkou a zostavovateľkou výnimočnej knihy Prešporské legendy ožívajú, ktorá bola ocenená v rámci súťaže Najkrajšie knihy Slovenska za rok 2022. Prezradíte ako vznikala? Kde vznikol impulz na zostavenie antológie 15 moderných poviedok inšpirovaných povesťami spisovateľky Márie Ďuríčkovej?

Vznikať začala v roku 2022. Práca bola veľmi intenzívna a vyžiadala si mimoriadne veľa času a energie. Overila som si ňou, že niečo také už tak skoro robiť nebudem (smiech). Som však veľmi rada, že táto práca sa oplatila a že jej výsledkom je výnimočná publikácia. Ono sa to hovorí o mnohých, ale táto kniha je skutočne výnimočná a iná. Možno aj preto, lebo jej vznik bol odlišný od veľkovýrobní alebo knižných tovární, ktorými sú väčšie vydavateľstvá a preto, že všetci zainteresovaní sme do nej počas ročnej práce dali kus samých seba.

Ste mamou dcérky Ely. Aké knihy uprednostňuje? Zdedila vôbec vzťah ku knihám po mame?

Od bábätka som Ele čítala pravidelne pred spaním, knihy sú u nás doma doma, vidí, čo robím a ako každé dieťa čiastočne opakuje odpozorované. Pevne dúfam, že semienko je zasiate. Ale že by z nej bola nejaká extra knihomoľka, to sa povedať nedá. Nie je žiadna Dahlova Matilda. Je úplne normálne dieťa, a ak vo svojom veku 8 rokov aktuálne po niečom vo voľnom čase sama siahne, tak je to napríklad Mačička Pusheen alebo rôzne detské knižné komiksy ako Enola alebo Sestry. A ešte ju aktuálne bavia aj Hry o život, ale je to tým, že najprv videla film. A keďže chcela vedieť viac a s príbehom zotrvať dlhšie, prišla na rad kniha. V príbehoch preferuje záhady a dystopiu. Možno to je dedičné.

Ste autorkou viacerých kníh. Všimla som si, že ide o veľmi rôznorodé žánre (biografia – Žena z Marsu, Výdych, nádych – odborná a motivujúca literatúra, fantasy poviedky). Kedy píšete a čo vás inšpiruje pri písaní knihy?

Píšem zväčša na objednávku. Keď ju dostanem a zvážim, že by som to dala a že by ma to nejaký čas aj bavilo a malo by to vo finále zmysel, idem do toho a píšem zväčša po večeroch, nociach a víkendoch. Ale väčšinu žiadostí už nejaký čas odmietam. Viem, čo obnáša vznik knihy a akonáhle v danej práci nenájdem hlbší zmysel alebo zapochybujem, či by som s témou dokázala žiť každý večer niekoľko mesiacov a či jej chcem alebo či som jej schopná obetovať to, čo si vyžaduje, nejdem do toho. Nedopadlo by to dobre pre žiadnu zo zainteresovaných strán. Už som vypísaná, píšem rýchlo, dokážem si ustrážiť tempo, rytmus, poznám už aj nejaké tie triky a preferencie čitateľov, aj následné formy podpory knihy po publikovaní a viem, že v písaní sa na seba môžem spoľahnúť. Je to fajn pocit, keď viete, že niečo viete. Potom už len musia klapnúť tie ďalšie okolnosti… Aktuálne mám rozrobenú konečne aj beletriu, príbeh mám v zásade hotový, knižne sa rodí postupne a pomaličky a v určitých fázach ma neskutočne baví a inokedy zas irituje – to vtedy, keď sa zaseknem. Ako asi každé dielo každého autora. A túto vec si robím preto, lebo chcem. A áno, je to fantastika, alebo ako sa tomu u nás hovorí – mysteriózny triler.

Momentálne pracujete na PR knižného vydavateľstva. Celý váš pracovný aj súkromný život sa točí okolo kníh. Neobávate sa, že z kníh vyhoríte? Že vás prestane baviť čítať?

Je to paradox, ale odkedy pracujem vo vydavateľstve, reálne čítam oveľa menej než predtým. O knihách a o ich vydávaní a celkovom procese ich vzniku a následnej podpory toho však viem oveľa viac než pretým. Zatiaľ som z kníh a z čítania ako takého nevyhorela. A to, aby ma čítanie neprestalo celkom baviť, som čiastočne vyriešila aj tým, že som prestala pravidelne recenzovať. Od Bibliotéky na mňa však čaká jedna kniha, na ktorú sa po dlhšom čase opäť teším. Cítim, že keď ju načnem, svet naokolo zas na chvíľu prestane existovať, preto si ju šetrím. Snáď sa nemýlim a nebude to ako s tou Loďou duchov – ktorá bola inak vynikajúca, len úplne inak, než som čakala.

Čo je vaše knižné „must have“. Ktorú knihu by ste odporučili čitateľom?

Toto je veľmi náročná otázka. Zo zásady čitateľom nič neodporúčam, ak nepoznám ich preferencie. Aspoň žánrové alebo to, na čo majú aktuálne náladu. Mnohé knihy sú vynikajúce, aj ich tak vnútorne ohodnotím, ale vo mne sa dlhšie neudržia, pretože nekliknú na tú momentálne najsprávnejšiu nôtu. Alebo dojem z nich prebije realita a každodenný život. A chyba vôbec nemusí byť v nich, pokojne môže byť vo mne. Čitateľské „must have“ teda nemám. Môžem povedať, čo je literárne a príbehovo kvalitné podľa mňa a čo sa vo mne udržalo – teda, čo v danom momente čítania kliklo na správnu strunu – pre deti, ktoré dokážu udržať pozornosť a ktorým čítajú rodičia, by mohla byť fajn kniha Ďaleká cesta za domovom. Ak má čitateľ trúchlivú náladu a chce sa v nej trošku porochniť, nech siahne napríklad po Stefanssonovi. Ja som mala éru, v ktorej som sa nevedela dočítať Arta Paasilinnu – zvláštny fínsky humor a domáce reálie, bizarné príbehy a tragické pointy boli presne tou zmeskou, ktorá ma vedela dostať. Napríklad Zajícův rok alebo Les obješených lišek sú skvelé. O čosi viac než iné sci-fi sa mi v ostatnom čase páčila Weirova Posledná šanca. Ale teraz mám pocit, že mnohým ďalším krivdím už len tým, že som ich nespomenula. Určite je medzi nimi aj zopár vynikajúcich nonfiction titulov.

793