Dnes má meniny: Lukáš
Snívala, že bude známou novinárkou, no nacizmus jej priniesol priskorú smrť. Mala len šestnásť rokov, keď sa stala obeťou neľudského vyvražďovania. Život seba a svojej rodiny počas prenasledovania zachytila v denníku, ktorý po jej smrti vyšiel miliónových nákladoch a preložený bol do 60 jazykov. Anna si ho začala písať presne 14. júna 1942 – tri roky pred svojou krutou smrťou.
Annelies Marie Franková sa narodila 12. júna 1929 v nemeckej židovskej rodine ako druhá dcéra Otta a Edith Frankových. Mala len jedného súrodenca, o tri roky staršiu sestru Margot. Vo Frankfurte žilo niekoľko generácií jej predkov a Anna tam prežila šťastné prvé roky detstva. Jej otec bojoval ako nemecký dôstojník v 1. svetovej vojne, po jej skončení pracoval v rodinnej banke a jej matka bola ženou v domácnosti. Edith a Otto boli oddaní rodičia, ktorí sa zaujímali o vedecké aktivity a mali rozsiahlu knižnicu; obaja rodičia nabádali deti k čítaniu.
V roku 1933, keď nacistická strana Adolfa Hitlera zvíťazila vo federálnych voľbách a Adolf Hitler bol vymenovaný za ríšskeho kancelára sa Židia stali zodpovednými za všetky ekonomické a sociálne problémy v krajine. Frankovci sa prestali cítiť v Nemecku bezpečne, ich banka sa dostala do finančných problémov kvôli celosvetovej hospodárskej kríze, a tak sa rodina rozhodla v roku 1933 presťahovať do Amsterdamu v Holandsku. Frankovci patrili k asi 300-tisíc Židom, ktorí utiekli z Nemecka v rokoch 1933 až 1939.
Po presťahovaní do Amsterdamu boli dievčatá Frankové zapísané do školy. Margot sa zakrátko stala hviezdnou žiačkou, Anna si tiež rýchlo privykla, v škole sa cítila ako doma a stretávala sa s deťmi jej vlastného veku, ako napríklad Hannah Goslar, ktorá sa neskôr stala jednou z jej najlepších priateliek. No pred Hitlerom neunikli, pretože 15. mája 1940 vtrhla nemecká armáda do dovtedy neutrálneho Holandska a okupačná vláda začala prenasledovať Židov implementáciou reštriktívnych a diskriminačných zákonov. Čoskoro nasledovala povinná registrácia a segregácia.
Diskriminácia voči židovskému obyvateľstvu a represie sa neustále stupňovali – Židia nesmeli byť majiteľmi vlastných obchodov, nesmeli v noci vychádzať na ulicu ani sedieť na dvore svojich domov, nesmeli sa voziť v hromadnej doprave, dokonca ani v súkromných autách. Anna a jej sestra museli v roku 1941 začať chodiť do školy vyhradenej len pre Židov, o rok neskôr vyšlo nariadenie, podľa ktorého museli všetci Židia mať na oblečení prišitú žltú hviezdu. Otto Frank sa pokúsil zariadiť emigráciu rodiny do USA, ale jeho žiadosť o vízum nebola nikdy spracovaná kvôli zatvoreniu konzulátu USA v Rotterdame a strate všetkých dokladov vrátane vízovej povinnosti.
Na svoje trináste narodeniny (12. júna 1942) dostala Anna zošit zviazaný červeno-bielou kockovanou látkou a s malým zámkom na prednej strane. Rozhodla sa, že ho použije ako denník na zapisovanie svojich zážitkov. O dva dni doň začala písať. Vo svojom zázname z 20. júna 1942 napríklad uvádza zoznam mnohých obmedzení, ktoré boli uvalené na životy holandského židovského obyvateľstva.
6. júla 1942 boli Frankovci nútení s deťmi sa usadiť do úkrytu. Otto podľa vopred vypracovaného plánu ukryl svoju rodinu v nepoužívaných priestoroch firemného skladu na ulici Prisengracht 263, do ktorého viedol jediný vchod cez dvere ukryté za špeciálnou otočnou knižnicou. Boli odkázaní na pomoc priateľov, ktorí ich kryli a zásobovali potravinami a najnutnejšími potrebami. O ich úkryte vedeli len štyria ľudia, ktorí patrili medzi zamestnancov Otta Franka. Títo ľudia predstavovali ich jediný kontakt so svetom po dlhé mesiace. Anna písala o ich obetavosti v najnebezpečnejších dobách. Všetci si boli vedomí, že ak ich chytia, môžu za úkryt Židov čeliť trestu smrti. V meste sa rozšírila fáma, že Frankovci utiekli do Švajčiarska.
13. júla 1942, niekoľko dní po ich zmiznutí sa k Frankovcom pridali Van Pelsovci, zložení z Hermanna, Augusty a 16-ročného syna Petra, v novembri pribudol Fritz Pfeffer, zubár a rodinný priateľ. Anna vo svojom denníku uvádza, že sa o nejaký čas zaľúbila do Petra. Dostala od neho svoj prvý bozk, ale jej zamilovanosť voči nemu začala upadať, keď sa ho spýtala, či sú jej city k nemu skutočné alebo sú len výsledkom spoločného zadržania. Pri písaní Anna skúmala jej vzťahy s členmi rodiny a veľké rozdiely v každej z ich osobností, ale aj o zložitom vzťahu s matkou. Napriek tomu sestry Frankové dúfali, že sa čo najskôr vrátia do školy, Anna trávila väčšinu času čítaním a štúdiom a pravidelne si písala a editovala svoje denníkové záznamy. Okrem rozprávania o udalostiach, ktoré sa stali, písala o svojich pocitoch, viere, snoch a ambíciách, témach, o ktorých si myslela, že o nich nemôže s nikým diskutovať. Neskôr volila aj abstraktnejšie témy – vieru v Boha, ľudskú podstatu. ,,Konečne som si uvedomila, že si musím robiť školské povinnosti, aby som nebola ignorantkou, aby som pokračovala v živote, aby som sa stala novinárkou, pretože to chcem! Viem, že dokážem písať…, ale ešte sa uvidí, či mám naozaj talent…,“ napísala do denníka 5. apríla 1944.
Ich úkryt bol prezradený 4. augusta 1944, po takmer 761 dňoch života v stiesnených podmienkach. Dodnes sa nezistilo, kto ich zradil. Anna a Margot sa dostali koncom októbra do koncentračného tábora Bergen-Belsen. Tu v zime roku 1944 kvôli katastrofálnym hygienickým podmienkam vypukla epidémia týfusu. Anna, tiež sama chorá, sa starala o svoju sestru až do jej smrti a zomrela len niekoľko dní po nej v marci 1945. Koncentračný tábor bol oslobodený britskou armádou len o niekoľko týždňov neskôr.