Na Slovensku je niekedy pri páde na dno ťažké trafiť do záchranných sietí, vraví B. Zmušková. Píše o ľuďoch, ktorí sú "neviditeľní" pre štát

Barbara Zmušková milovala knihu už v detstve. Vždy túžila vydať svoju vlastnú. To sa jej podarilo minulý rok. Jej debut Život v kocke si okamžite získal čitateľov, ktorí na knihu píšu len pozitívne recenzie.

Mali ste odjakživa vzťah ku knihám a k písaniu? Kto vás k tomu viedol?

V rodine sme vždy veľa čítali, tak to šlo prirodzene. Požičiavala som si z knižnice každý mesiac päť kníh, pretože viac sa nedalo. S príbehmi som začala tiež prakticky hneď, ako sa dalo. Rozprávky, krátke poviedky, prvé pokusy o knihu. Mala som skvelú učiteľku literárno-dramatického odboru v ZUŠ-ke a tiež si doteraz pamätám každú jednu pochvalu od učiteľky slovenčiny. Hovorí sa, že na tie by sa začínajúci autori nemali spoliehať, takže som sa ich snažila brať s rezervou. Ale keď máte pätnásť rokov a učiteľka vám povie, že už veľmi dlho nečítala lepšiu slohovú prácu, zanechá to vo vás trvácnu stopu.

Dočítala som sa o vás, že ste vždy chceli vydať knihu. Odkedy ste mali tento sen? Trvalo dlho, kým ste si ho splnili?

Keďže mi knihy od malička veľa dávali, vydanie vlastnej som brala ako ten najväčší úspech. Zhruba v štrnástich rokoch som si vytýčila za cieľ knihu napísať. To sa mi aj podarilo, ale vydania sa nedočkala. Teraz už dodávam, že našťastie. Postupne som písala ďalej a vydavateľstvá som začala oslovovať, až keď som mala v rukách text, ktorému som naozaj verila.

Debutovali ste minulý rok knihou Život v kocke. Ako príbeh vznikal?

Príbeh sa vo mne tvoril dlhšie, popri štúdiu na vysokej škole. Vedela som, že chcem písať o niečom, čo je mi blízke – nie až tak dejom alebo postavami, ale témou. Tou bola od začiatku vina a verejné odsúdenie. Chcela som napísať príbeh o tom, aké je to, keď si musíte vybrať medzi tým, čo ľudia považujú za správne, a tým, čo za správne považujete vy. O hrdinke, ktorá si najskôr vyberie jednu cestu, no potom sa musí horko-ťažko vybrať po tej druhej. Strastiplná cesta bola aj za vydaním. Knihu som rozposielala tesne pred vypuknutím pandémie, a aj keď sa mi z jedného vydavateľstva ozvali prekvapivo rýchlo, nakoniec sa kvôli COVID-u rozhodli nevydávať debutantov. Nakoniec to vyšlo o tri roky neskôr práve v Slovarte.

Autorka pri podpisovaní svojej knihy. Foto: archív BZ

Aký je to pocit držať v rukách vlastnú knihu?

Surreálny. Keďže som sa o vydanie snažila dlho, spisovateľov som mala na tom najvyššom piedestáli. To potom ale nesedelo s tým, že som zrazu do toho klubu mala patriť aj ja. Takže sa mi dlho nedarilo vnímať tú moju knihu ako „skutočnú“. Je úžasné počuť od čitateliek a čitateľov, ktorí presne pochopili, o čo som sa knihou snažila. Občas, keď ju zazriem niekde na poličke medzi inými knihami, vo mne ten splnený sen zaznie.

„Keď moju knihu zazriem niekde na poličke medzi inými knihami, zaznie vo mne splnený sen,“ hovorí Barbara Zmušková. Foto: archív BZ

Prekvapilo ma, že niektoré kníhkupectvá zaraďujú Život v kocke medzi young adult literatúru. Ako to vnímate vy? Je to kniha určená pre mladých?

Je o ľuďoch v mladom veku. Povedala by som, že začína viac young-adult a skončí už viac v klasickej beletrii. Osobne si myslím, že je pre každého, kto nemávol rukou nad svojou vlastnou mladosťou a rešpektuje, že ho formovala. Odmietnutie očakávaní spoločnosti a hľadanie autentického ja je možno dospelejšia téma. Mňa však zaujímalo, čo by sa stalo, ak by niekto istým spôsobom ani nezačal žiť „normálny“ dospelý život, kým nenájde odpovede.

Veľká časť príbehu sa odohráva v Kocke, čo je ubytovňa pre bezdomovcov. Museli ste si o tejto téme načítať?

Zisťovala som si toho viac, nielen o ubytovniach, ale aj o iných inštitúciách – detských domovoch, polícii, psychológoch a rôznych sociálnych úradoch. Aj skrz moju prácu novinárky som mala zhruba predstavu, ako by mali fungovať a tiež aj ako mnohokrát v praxi nefungujú.

Moje postavy ale cez tieto oficiálne záchranné vrstvy prekĺzli a boli pre štát neviditeľné. Zdá sa mi, že na Slovensku je niekedy pri páde na dno ťažké do tých sietí trafiť. Ani Kocka nie je oficiálna ubytovňa pre bezdomovcov, takže som mala voľnejšiu ruku pri opise jej fungovania.

Akú úlohu pri vašej knihe mala Eva Borušovičová?

Po neúspešnom pandemickom pokuse o vydanie mi kamarátka odporučila program Tatra banky, cez ktorý si môžu skúsení spisovatelia vybrať tých začínajúcich na mentoring. Ja som mala šťastie, že si ma vybrala práve Eva. Vďaka nej som vedela, ako a kam sa ďalej pohnúť.

Barbara s mentorkou svojho debutu Evou Borušovičovou (vpravo) a Luciou Lackovičovou z vydavateľstva Slovart. Foto: archív BZ

Hlavnú postavu Vierku trápi minulosť, tak ako mnohých z nás. Je niečo, čo zo svojej minulosti ľutujete?

Nemám rada, keď ľudia hovoria, že neľutujú nič, alebo že by nič z minulosti nezmenili. Ak by ste dnes urobili všetko tak isto ako v minulosti, tak ste sa nikam neposunuli. Ja (v duchu knihy) poviem, že ľutujem, že som nezískala dôveru v svoju vlastnú pravdu skorej. Aj že som dlho neakceptovala, že ľudí musíme niekedy trochu zraniť, aby sme ich neskôr nezranili oveľa viac.