Romantik s bezbrehou obrazotvornosťou, rodák z okolia mesta Chemnitz, potom Karl-Marx-Stadtu, má opäť problémy s cenzúrou. Pre Karla Maya, “syna Saska” a autora Vinnetoua to nie je prvýkrát, čo jeho tvorba narazila na ideologické úskalia.
Filmy o Vinnetouovi
Pikantné je, že najnovšie dali filmom o Vinnetouovi a Old Shatterhandovi stopku v zjednotenom Nemecku, konkrétne na sledovanom verejnoprávnom kanáli ARD. Ten druhý celonemecký a renomovaný – ZDF – zatiaľ zvažuje, či sfilmované romány, ktoré stvárnili Pierre Brice a Lex Barker, budú vôbec púšťať na obrazovku. Dôvod? Politická nekorektnosť. Pre príslušníkov Apačov a iných kmeňov Karl May používal vtedy bežné označenie Indiáni a nie dnes záväzné spojenie pôvodné obyvateľstvo. Bez ohľadu na to, že Indiáni sa tak často nazývajú sami.
Vírus z krajiny, kde sa rozšírilo hnutie BLM a rúcajú sa pomníky nenapraviteľného belocha Abrahama Lincolna, brutálneho otrokára Thomasa Jeffersona a kritizujú knihy sémanticky vyšinutého Jamesa Coopera, zasiahol aj Nemecko, Mayovu domovinu.
Karl May v bývalej NDR
May bol nepochybne rojko, ktorý Indiánov v Amerike zrejme nikdy nezažil a asi ťažko tam po krčmách diskutoval s osadníkmi, banditmi alebo vojakmi v pevnostiach. Skôr je možné, že spisovateľ si kúpil lístok na niektoré z predstavení Buffala Billa, ktorý podnikol po Európe niekoľkonásobné turné a zavítal aj do Nemecka.
Vo východnom Nemecku, v ktorom po Druhej svetovej vojne skončilo aj jeho Sasko, „mayovky“ zmizli po roku 1949 z pultov kníhkupectiev aj z verejných knižníc a sporadicky sa začali vracať až po roku 1956. Jeho podporovatelia ho v cenzorských štruktúrach vládnucej strany (SED) s prefíkane nasadenou maskou socialistických realistov obhajovali tým, že poukazovali na jeho humanizmus, pacifizmus, boj za víťazstvo dobra nad zlom, úsilie o porozumenie medzi národmi a teda boj za mier. V NDR došlo k nefalšovanej orwellovskej metamorfóze, keď sa vojnovo štvavý režim slovne pasoval za mierotvornú súčasť pokrokového sveta.
Neprajníci Karla Maya vo vplyvných straníckych kultúrnych centrálach zase prezentovali Maya ako autora poklesnutej, triviálnej literatúry a protagonistu západného rasizmu a kolonializmu. „Dederóni“ v časoch mayovských suchôt čítali Karla Maya s o to väčším záujmom v starších edíciách a západní Nemci im privážali nové vydania zo Spolkovej republiky. Colníci s tým nemohli nič robiť, nebol to predsa Solženicyn. Karl May bol síce v nemilosti, ale nebol oficiálne zakázaný.
Východný Berlín však našiel cestu von zo šlamastiky. Začal točiť „trucvinnetouovky“, v ktorých Pierra Bricea nahradil Srb Gojko Mitič. Vystupoval v „indiánkach“, v ktorých (na rozdiel od „pravého“ západonemeckého Vinnetoua) už nad spravodlivosťou nebdel „biely otec vo Washingtone“. Zápornými postavami neboli iba banditi, ale bielych prisťahovalcov zdierali aj skorumpované americké úrady. A je smutné, že ono tomu často tak naozaj bolo.
Karl May a Adolf Hitler
Nie je tajomstvom, že Maya v detstve a v dospievaní priam hltavo čítal Hitler a postavami Vinnetoua a Old Shatterhanda sa nechal inšpirovať vo svojej kariére. Z Maya si ale vybral len to, čo vyhovovalo jeho vopred fixovanej ideológii. Indiánske rezervácie v Mayových knihách sa zrejme stali modelom pre vybudovanie get po prepadnutí Poľska. Nepochybne si z Maya vzal aj ponaučenie, že nižšia rasa, teda napr. Slovania, sa dajú selektívne prevychovať, t. j. germanizovať.
Koniec koncov, nenechal Karl May konvertovať náčelníka Apačov pred smrťou na kresťanstvo? Aj v Hitlerovej vášni pre nové vojenské technológie vidia niektorí kritici ohlas zázračnej „henryovky“ Old Shatterhanda. Hitler v tom mohol vidieť pohodlnú možnosť masovo redukovať počet podradných rás.
Áno, aj nepodarkovia si môžu prispôsobiť ušľachtilé vízie po svojom, podobne sa dá zvulgarizovať aj Rudyard Kipling a iní. Hitlera fascinoval May, Lenin čítal Dostojevského, Stalin sa obklopoval židovskými lekármi, Jurijovi Andropovovi chutila whisky a Kim Čong-un si vraj rád pozerá americké filmy. Ale nevyzerá to, že by to tie opice nejako poľudštilo. Závažne to začína spochybňovať vývojovú teóriu.
Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik