Smiešne dialekty. Ako sú na tom na Slovensku „východniari“ a „západniari“

Už samotný atribút „smiešny“ je pre akýkoľvek jazyk zradný. Téza o smiešnosti ukazuje totiž na úplnú neznalosť toho, čo znamená jazyk. Jazyky (tzv. štandardné, spisovné, kodifikované, literárne a dialektické) sú totiž rovnocenné. Odlišuje ich od seba len sociálna bariéra, teda spoločenský status.

Označiť nejaký iný jazyk za smiešny môže iba ten, kto si osvojil monopol na akúsi certifikovanú formu jazyka, ktorou sa spravidla stáva ten najsilnejší alebo zmes, v ktorej ten najsilnejší dominuje. Môže ísť aj o geografický kompromis (štúrovská slovenčina), výnimočne o odvážny výsek z multijazykovej džungle (indonézčina). Vyše štvrťmiliónová krajina si za hlavný úradný jazyk vybrala malajský dialekt, ktorým ako rodným jazykom hovorí len každý päťdesiaty Indonézčan. Drvivá väčšina z nich teda hovorí „dialektmi“ (najmä jávanským), ale tie vôbec nie sú tým ostatným smiešne. Dôležité je, aby na úrovni verejnej a najmä štátnej správy všetci ovládali Bahasa Indonesia, teda hlavný úradný jazyk.

Na Slovensku po slovensky

Kedysi sa tento slogan používal proti slovenským Maďarom a maďarčinu mnohí neznášali a nenávideli, iní zosmiešňovali a parodovali jej prízvuk (vrátane vynechávania zvratného zámena) v slovenčine. Inak, podobný postoj po určitý čas po druhej svetovej vojne zaujímali aj Česi proti nemčine či Rumuni tiež proti maďarčine.

Na Slovensku však hovorí po slovensky každý, už aj slovenskí Maďari, len sa zo stredoslovenského štandardu logicky vynímajú obyvatelia regiónov, najmä „východniari“. Identifikovať „východniarčinu“, napr. „šarištinu“ (alebo aj západnú „záhorčinu“) ako veselú odchýlku od štandardnej normy je v tých „štandardných“ častiach Slovenska niečo ako zábavka a vyvoláva príjemné rozptýlenie „vyvolených“. Bratislavčanov v prvom rade, hoci nad ich slovenčinou by si asi Slovák z Martina tiež mohol zúfať. A to sa prosím deje v rámci jedného jazyka, ktorého dialekty sú vzájomne zrozumiteľné. Lenže „východniar“ je schopný ľahko prejsť na spisovnú slovenčinu, len niekedy ho prezradí prízvuk.

Prízvuk a výslovnosť

Ide o dve príbuzné, ale dosť odlišné kategórie. Rodného prízvuku sa väčšina ľudí, ktorí hovoria iným jazykom, nezbaví. Čo sa týka dynamického, popr. tónového prízvuku a jeho pretrvávaní, sú na tom katastroficky veľmi zle napr. Česi a Rusi, najlepšie to zvládajú Juhoslovania. Slováci to zvládajú relatívne dobre. Neviem prečo, je to empirické konštatovanie.

Štýly výslovnosti sú niečo iné. Sú spojené so štylistickou diferenciáciou jazyka a zbaviť sa štylistických – nízkeho a vysokého – variantov smerom k neutrálnemu, sa darí lepšie, ako zbaviť sa prízvuku.

Ruština a ukrajinčina

Ukrajinčina dnes bojuje o prežitie ako štátny a úradný jazyk Ukrajiny. „Novorusi“ a „veľkorusi“, ku ktorým patria aj tie najvyššie politické a cirkevné špičky Ruska, ju nepovažujú za samostatný jazyk, ale za smiešny dialekt ruštiny. Mimochodom, v minulosti sa mnohí Česi podobne správali k slovenčine a mnohí Ukrajinci tiež označujú rusínčinu (kodifikovanú už v polovici 90. rokov minulého storočia) za smiešnu odnož ukrajinčiny. Lenže na rozdiel od Rusínov tu ide o viac. Rusíni vlastný štát nemajú, Ukrajinci sa drzo odvážili a z hegemónnej ruštiny urobili regionálny jazyk – s rešpektom a so všetkými právami, ktoré regionálnym jazykom podľa Charty regionálnych jazykov prislúchajú. Urazená Moskva to považuje za jazykový imperializmus.

Tento pre ruštinu nepriaznivý trend je viditeľný aj v bývalých stredoázijských sovietskych republikách, ktoré buď už vymenili azbuku za latinku, alebo sa na to oficiálne chystajú. Konkrétne v Kazachstane, ktorej jazyk po ruskej kolonizácii prešiel z arabského písma na azbuku.

Slovensko problémy tohto charakteru nemá. Už dávno „zradilo“ východné kresťanstvo a dezertovalo na Západ, už dávno cyriliku“ (predchodcu azbuky) vymenilo za latinku. A pred pár rokmi prešlo z Varšavskej zmluvy rovno do NATO. Zrada nad zradu!

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik. Autor pôsobil niekoľko rokov v Národnom konvente o EÚ v Skupine pre jazykovú politiku.

1 226