Dnes má meniny: Cecília
Izraelské médiá označujú voľby z 1. novembra ako „konečne“ krok ku stabilite, keďže pravdepodobná vláda sa bude skladať zo štyroch strán, ktoré budú mať v parlamente (Knesete) 64 poslancov zo 120. V stabilnom politickom prostredí by to mohlo stačiť na dokončenie mandátu v riadnom termíne, lenže Izrael nemá takú politiku.
Semenisko politických strán
O stálej politicko-straníckej scéne sa Izraelčanom môže len snívať. Také USA so svojím tradičným tandemom republikáni verzus demokrati alebo Spojené kráľovstvo s konzervatívcami proti labouristom, prípadne aj Nemecko so svojou hlavnou dvojicou CDU/CSU a sociálni demokrati – to je v Izraeli nedosiahnuteľným ideálom. V Izraeli od jeho vzniku narátame tucty politických strán: od pravicových, krajne ľavicových, umiernene ľavicových, liberálnych, náboženských rôznych smerov, arabských, prísne sionistických a umiernene sionistických, sekulárnych a antisekulárnych, spočiatku mali silnú pozíciu aj prosovietskí komunisti. Do novembrových volieb ich teraz kandidovalo štyridsať, pričom kvórum na vstup do Knesetu je len 3, 25 %.
Len pre ilustráciu, pred novembrovými voľbami tohto roku bolo vo vláde zastúpených osem politických strán. Strany väčšinou vznikajú štiepením, keď niektorý poslanec vystúpi zo strany, za ktorú ho zvolili a vytvorí si novú, ktorá sa potom opäť rozštiepi na spôsob trieštivej bomby. Trvanlivosť vlád je potom logicky krátkodobá a značná časť volieb, ako tie terajšie novembrové, býva predčasná.
Jednoducho, Izrael má problémy, ktoré napr. palestínska autonómia nepociťuje. Naposledy sa tam konali voľby v roku 2005, odvtedy sa tam iba hovorí, že voľby „budú“. Tak trochu to pripomína československý humor, keď bývalý prezident ČSSR Antonín Novotný opakovane oznamoval verejnosti: „Súdruhovia, mäso nie je, ale mäso bude!“ Lenže nebolo ani mäso, ani byty.
Triumf pravicových strán
Do premiérskeho kresla v Jeruzaleme sa vracia predtým dvojnásobný premiér Benjamin Netanjahu z Likudu (v hebrejčine Konsolidácia) s 32 mandátmi v Knesete. Vo vláde budú senzačne zastúpení aj Národní sionisti (14) a dve ultraortodoxné strany: ŠAS (Sefarditskí strážcovia Tóry), 11 kresiel a aškenáziovská ZTJ (Zjednotená strana Tóry), 7 poslancov. Dokopy teda 64 hlasov v parlamente.
Úplne prepadla kedysi dominujúca politická sila Ha-avoda (Strana práce) (4), z Knesetu vypadla arabská strana Balad (akronym pre Rodné mesto) a do Knesetu sa teraz nedostal ani krajne ľavicový, hoci sionistický Merec (Nové hnutie). Z arabských strán ostáva v Knesete Ra´am (Zjednotená arabská listina), 5 mandátov a nová koalícia Arab Hadaš-Ta´al (Arabský demokratický front).
Blok Lápid, nazvaný podľa predchádzajúceho premiéra Jaira Lápida, ktorý pozostával z niekoľkých strán vrátane Ra´amu, získal len 51 mandátov a musí hľadať spojencov, aby dosiahol rovnováhu 60:60, a to len za predpokladu, že z vládnych strán niektorí dezertujú.
Pravica mohla dosiahnuť ešte viac, ale tvrdo sionistická strana ruských Židov Beiteinu Jisrael (Náš domov Izrael) Avigdora Liebermana (6 mandátov) Netanjahua dlhodobo bojkotuje pre jeho vraj príliš ústretový postoj voči Palestínskym Arabom.
Čo čaká Benjamina Netanjahua?
Očakávajú ho, samozrejme, problémy, ktoré sú už teraz zrejmé zo zloženia vládnej „štvorky“. Národní sionisti požadujú vysťahovanie tých izraelských Arabov, ktorí sú otvorene nelojálni voči židovskému štátu, čo Netanjahu nemôže pripustiť. Kvôli obom náboženským spojencom vo vláde nebude môcť zaviesť vojenskú službu pre ultraortodoxných Židov, pre ktorých má celodenné štúdium Tóry prednosť pred službou v ozbrojených silách a na rozdiel od ostatných Izraelčanov a Izraelčaniek pre nich nie je povinná.
Bude musieť manévrovať (ale v tom bol vždy majster), aby nestratil podporu USA a EÚ, ktorá dlhodobo nie je Izraelu priateľsky naklonená a Brusel neprijal zvolenie Netanjahua s veľkým nadšením.
Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik