Dnes má meniny: Cecília
Viaceré nemecké médiá zverejnili výsledky širokého prieskumu verejnej mienky, ktorú si objednal Demographic Netzwerk von Firmen und Institutionen (doslovne v tomto anglicko-nemeckom mačkopsovi niečo ako Demografický prehľad firiem a inštitúcií). V Nemecku odchod do dôchodku postupne posunuli do veku až 67 rokov, čo je v porovnaní so Slovenskom podstatne vyššia hranica, lenže Nemci majú trochu dokonalejšie zdravotníctvo, o niečo lepšiu životosprávu a dožívajú sa tak trochu požehnanejšieho veku.
Celá polovica Nemcov má ale celoživotnej driny dosť, okrem časti prisťahovalcov, ktorí žili na sociálnych dávkach a chceli by, aby sa štátne podpory preniesli po ich smrti aj na rodinných príslušníkov. Ako vyplýva z prieskumu, Nemci chcú do dôchodku odchádzať skôr, pretože vo veku 67 rokov sa už necítia telesne a mentálne schopní fungovať na plný výkon 40 alebo viac hodín týždenne. Z postojov Nemcov vyplývajú značné rozpory: Želajú si znížiť zákonom stanovený limit odchodu do penzie, ale pritom každý druhý sa v tomto prípade obáva finančných problémov. Väčšina Nemcov by s tým “sekla” už vo veku 63 rokov, teda ešte skôr, než ako je to dnes možné na Slovensku, ale obávajú sa nízkej renty.
Iste, Nemci si od čias svojho “hospodárskeho zázraku” v šesťdesiatych rokoch zvykli žiť na vysokej nohe a “renter” bol finančne zaistený ́Niekto, kto bol schopný podporovať aj nezamestnané deti, takže nároky nemeckých dôchodcov sú vyššie ako tých slovenských. Je evidentné, že Nemci si v preddôchodkovom veku nechcú uvedomiť demografický zlom, a rozpory pokračujú. Až 90 % spolkových občanov (podľa prieskumu), ktorí celý život pracovali v manuálnych profesiách, zastáva názor, že “takto už to viac nepôjde”. Väčšina z nich je síce pripravená pracovať až do zákonom stanovenej hranice 67 rokov, ale za podmienok, ktoré sú akosi nereálne: odstránenie námahy, odbúranie stresu, zníženie “buzerácie” zo strany dynamických a mladších zamestnávateľov, ktorí požadujú stopercentný výkon, pritom ale žiadajú rovnakú výplatu. Nebude náhodou, že v nedávnych voľbách v Nemecku veľmi uspeli tie politické strany, ktoré k otázke odchádzania do dôchodku deklarovali skepsu a zrejme budú súčasťou budúcej vlády: sociálni demokrati (SPD), liberáli (FDP) a “zelení”.
Inak ako u manuálne pracujúcich – murári, baníci, kopáči, upratovačky, predavači a predavačky (často pracujúci imigranti) a iní – je to v Nemecku v akademických profesiách. V USA môžete na univerzite alebo na “college” vyučovať, kým nezomriete. V Nemecku to možné nie je. Akonáhle odbilo profesorovi 65 rokov, je penzionovaný, aj keby prekypoval učenosťou. Ako emeritný pedagóg s priehrštím kontaktov a vedomostí sa emeritne môže realizovať, ale musí uvoľniť miesto mladším. Každý štvrtý akademik v Nemecku tvrdí, že môže pôsobiť aj po sedemdesiatke, ale to sa nedá. Je to rovnaké, aj keď to znie morbídne, ako v jednej zo známych poviedok Milana Kunderu o rušení hrobov pre prestarnutých umelcov – starí, uvoľnite miesto mladým. V Nemecku ide samozrejme o paradox: tí, ktorí nemôžu, alebo nechcú pracovať, musia a tí, ktorí chcú a môžu, už nesmú. Slovensko sa snaží manévrovať v európskom priestore a v demografickom čase, v súčasnom politickom zápolení sa však skloňujú iné témy, hoci Slovensko túto tému nemôže preskočiť. Čoraz väčší počet dôchodcov sa skladá z nádejných nebožtíkov, ale zatiaľ svojprávnych ́“predpenzistov“ s volebným právom.
Autor je bezpečnostný analytik.