Dnes má meniny: Cecília
Správa z Nórska z 13. 10. 2021 nikoho informovaného nemusela zaskočiť. Na uliciach sa v tomto usporiadanom štáte vraždilo. Ak to berieme ako ohlas na celosvetovú vražednú epidémiu, tak to asi nebude ten správny výraz.
Musíme si tu definovať rôzne typy vrážd: vražda z afektu, úmyselná a vopred naplánovaná vražda, rasová vražda, preventívna vražda, vražda z pomsty, vražda z lásky a iné typy, ale na typológiu “mordov” máme právnikov a tými na nás Najvyšší veru nešetril. Keďže žijeme v zrýchlenom historickom čase, správy sa k nám dostávajú ihneď bez ohľadu na dôveryhodnosť zdrojov. Správy o masových vrahoch alebo vrahyniach nás vďaka rozhlasu, televízii a najnovšie alternatívnym masmédiám zastihujú každodenne.
Najnovšia správa z Nórska je ale ako z inej planéty. Vraždil nie moslimský atentátnik opásaný výbušninami, alebo držiaci v ruke dýku (nôž na rozdiel od plechovky piva v Nórsku môžete mať pri sebe), ale vraždil lukostrelec. Áno, lukom a šípmi. No jedna stredoveká nádhera na spôsob Robina Hooda. Len tak chodil po ulici v malom mestečku Kongsberg pri Osle na juhu Nórska (počtom obyvateľstva tak možno na úrovni Pezinka, ktorý je tiež de facto súčasťou Bratislavy), šípoval a šípoval, zabil oficiálne prinajmenšom päť ľudí, ďalších postrelil. Tu už nejde o Jacka Rozparovača alebo o sovietskeho rostovského sériového vraha a kanibala Čikutila (priznal 53 vrážd). Borisa Pasternaka stálo konštatovanie, že sovietsky občan vychovaný v novom systéme môže byť zlým človekom, Nobelovu cenu za literatúru. Dostal ju, ale neprijal ju, nechcel skončiť v emigrácii.
V našom nórskom prípade nejde ani o Nobelovu cenu, ani o techniku trafenia sa šípom z luku, ako to vo filmoch predvádza Robin Hood, ale nejde ani o obyčajnú zlodejčinu slovenského ľudového hrdinu – Juraja Jánošíka. V Nórsku ide o niečo iné. V hre je sociálny pocit bezpečia občanov (v Nórskom kráľovstve poddaných) jednej tradičnej monarchie. V záplave zrýchlených komunikačných systémov a ambulantných správ o streľbách na amerických školách a o zločinnosti v Rusku (homicídne vraždy tam presahujú dvojnásobok priemeru v USA) sa dnes Nóri nemôžu cítiť bezpečne ani doma. Tu už nejde o vrahov v uliciach v Londýne, o brutálnych milicionárov a vrahov v Moskve alebo Čeljabinsku, o chronických škrtičov, či o strieľaní na parkoviskách, v obchodných domoch alebo školách v USA. Tu ide o ideu istoty na ulici. Majú ten pocit bezpečia Slováci istý?
Nóri ho mali (a správanie Nórov v ich krajine voči sebe navzájom aj voči cudzincom som tam zažil). Je možné si predstaviť, ako nórska verejnosť prijíma správu, že práve teraz (to je ten zrýchlený čas) nejaký úchyl zapletený do čara stredoveku vystrieľal šípmi na smrť niekoľko ľudí. Len tak, možno sa predtým pozrel na nejaký film o Robinovi Hoodovi. Ak to tak bolo, tak to dopadlo ešte dobre. Keby si bol nechal premietnuť nejaký autentický film o Leninovi alebo Hitlerovi, tak by možno ľahol popolom celý Kongsberg po výbuch C-štvorky. Nóri už majú jeden šok za sebou. Vyčíňanie Andersa Breivika (nie, nebol to moslimský prisťahovalec, ale modrooký a plavovlasý “árijec”), ktorý pred rokmi zabil celkom 77 mladých ľudí – priaznivcov sociálnej demokracie – na nórskom ostrove Utöja a predtým ešte inde. Dôvodom konania vraha bola benevolentnosť úradov k prisťahovalectvu a zneužívaniu nórskeho sociálneho systému na úkor domáceho obyvateľstva. Nórska prokuratúra sa od počiatku usilovala ukázať Breivika ako nesvojprávneho (to by predsa Nór neurobil, zlí Nóri skončili s Quislingom), ale Breivik sa z toho „vyadvokátil“. „Urobil som to vedome a stojím si za tým, spravil by som to znova,“ vyhlásil (dostal 21 rokov za mrežami). Tak toto je šok, z ktorého nielen Nórom, ale aj takým Slovákom musí prechádzať mráz po chrbte.
Autor je bezpečnostný analytik.