Dnes má meniny: Cecília
V auguste 2021 sa začala a aj štandardne ukončila nezvyčajná iniciatíva označená ako Krymská platforma (konkrétne 23. 8. 2021). Stalo sa tak z podnetu ukrajinského prezidenta, ktorý k 30. výročiu vyhlásenia nezávislosti Ukrajiny túto akciu (rovná sa stretnutie štátnikov) zvolal. Aby sme mali jasno v terminológii. Ako “Malorusov” – na rozdiel od “Veľkorusov” – tradične označovali Ukrajincov alebo aj Rusínov. Dnes sa tento pojem už nepoužíva, z “Malorusov” sa stali Ukrajinci alebo naopak (je to na dlhé rozprávanie), z ukrajinčiny sa stal už nie údajný dialekt ruštiny, ale suverénny jazyk, ktorý sa Ukrajinci pred tridsiatimi rokmi začali opäť učiť. Osobne priznávam, že na Ukrajine som vždy používal iba ruštinu, pretože po ukrajinsky neviem ani slovo a oni sa po anglicky veľmi nenaučili. EÚ ani NATO ich k sebe nepustilo.
Oba národy (“Malorusi” aj “Veľkorusi”) sú na tom demograficky mizerne. “Veľkorusi” strácajú Ďaleký východ, odkiaľ húfne utekajú pred imigráciou Číňanov, Ukrajinci opúšťajú Ukrajinu a smerujú na západ. Aby to bolo korektné, v Moskve mám vždy pocit, že takmer všetci vodiči električiek a trolejbusov sú Ukrajinci, prízvuk ich nezaprie.
Ukrajina sa však nevzdáva. Účasť na Krymskej platforme potvrdilo vyše 40 krajín, zúčastnilo sa ich údajne štyridsaťšesť, nerátajúc mimovládne organizácie. Niektoré krajiny vyslali nielen diplomatických zástupcov, ale aj hlavy štátov. V tomto prípade išlo o klasických protipokrokových, antikomunistických notorikov: Lotyšsko, Estónsko, Litva, Poľsko, Fínsko, Maďarsko, Slovinsko, Moldavsko. Oznámením o účasti sa neobťažoval ani predseda Európskej rady Charles Michel. Pravda, mexický ani brazílsky prezident sa nezúčastnili, ale čo ich do malej Európy? Slovensko poslalo premiéra Eduarda Hegera. Krymská platforma ruský krok “unisono” odsúdila. Rusko totiž vo februári 2014 urobilo niečo ako Nemecko v marci 1938 v Rakúsku. Vojensky ho obsadilo a potom vyhlásilo referendum. Zaujímavé. Čo keby tak Maďarsko vojensky obsadilo okresy Dunajská Streda alebo Komárno a potom by Budapešť zorganizovala referendum?
Deklarácia tohto stretnutia je celkom jednoznačná, ale ešte pozoruhodnejšia je terminológia záverečného vyhlásenia. Tá potvrdila územnú celistvosť Ukrajiny, čo sa dalo očakávať. Lenže to hlavné – Účastníci odsudzujú “dočasnú okupáciu” časti Ukrajiny a vyhlásenie ide ešte ďalej – spomína aj Sevastopol a porovnáva ho s dočasnou okupáciou, čím účastníci negujú dávnejšiu, „predmajdanovskú“ ukrajinsko-ruskú dohodu o statuse Sevastopolu ako čiernomorskej základne ruskej flotily.
Inými slovami, Ruská federácia o nič neprišla, pretože anexiu Krymu Západ nikdy neprijal, ale “dočasná okupácia” mu nebráni v tom, aby s Ruskom neobchodoval. Pripomína to reakciu USA na anexiu pobaltských krajín po sovietsko-nemeckej agresii proti svojim susedom. USA odmietli sovietsku anexiu Pobaltia z čias nacisticko-boľševických medových týždňov, ale museli brať ZSSR ako strategického partnera, hoci, samozrejme, nie ako spojenca. Aj to vysvetľuje dnešnú až nezdravú náklonnosť pobaltských národov k USA. A opäť ešte osobná poznámka autora tohto príspevku: Pri rôznych podujatiach na Ukrajine (najmä na juhu v Odese) som sa vyjadroval jednoznačne. Ruskému imperializmu už Krym nikto nezoberie! A počúval som odmietavé odpovede v zmysle, že Krym je “krymsko-tatársko-ukrajinskij” a tak to ostane. Keď sa vyjadrovali po ukrajinsky, tak som mal právo tváriť sa, že tomu nerozumiem. Keď po rusky, tak som sa zasa tváril, že neviem, o čom vlastne hovoria. Tí banderovci!
Autor je bezpečnostný analytik.