Dnes má meniny: Cecília
V Európskej únii to po prvej dezercii (brexit) vrie, nielen v jej kľúčových inštitúciách. Únia sa začína čoraz viac podobať na obliehaný hrad. Kto je pod ním, ten chce hore, kto je v ňom, nevie, či by sa radšej nedostal von.
V októbri 2021 má EÚ 27 členských krajín vnútri. Tí chudobnejší obliehajúci hrad sa snažia dostať dovnútra, aby sa zmocnili očakávaných zásob. Tí opatrnejší, múdrejší a bohatší si udržiavajú svoje hrady v okolí a netúžia veľmi po tom, aby zdieľali spoločnú špajzu s hlavným kastelánom superhradu. Neprekvapuje, že bohaté krajiny Európy sa do tohto superhradu veľmi neponáhľajú, tie chudobné chcú hradby zdolať.
Švajčiarsko prejavilo záujem o vstup do EÚ (predtým ES) už dvakrát, ale občania krajiny Helvetského kríža sa v referendách vždy vyslovili proti. Koniec koncov, Švajčiarsko je členom Európskeho združenia voľného obchodu (EZVO), čo je preň výhodné a nechce sa o svoje bohatstvo deliť s chudákmi z východnej a juhovýchodnej Európy.
Podobne je na tom Nórsko, ktoré na úrovni vlády už trikrát požiadalo o vstup do európskych „štruktúr“, ale občania v referendách boli proti. Obávali sa o slobodu rybolovu (Čo nám má Brusel do toho hovoriť?) a nechceli sa deliť s integrovanou Európou o svoje zásoby ropy. Nórske ženy mali navyše strach z toho, že EÚ zavedie voľnejšie pravidlá pre dovoz a užívanie alkoholu a chlapi v tejto kedysi opileckej krajine im opäť začnú „slopať“. V Nórsku referendum rozdelilo rodiny, dochádzalo k nezvyčajne častým rozvodom. Vo Švédsku sa voliči vyjadrili pozitívne, vo Fínsku ešte viac, tam mali zakódovaný strach z ruského a sovietskeho imperializmu.
Bohatý miništátik ako Liechtenštajnsko je tiež členom EZVO a to mu stačí ku šťastiu podobne ako Nórsku a Švajčiarsku, o členstvo v EÚ navyše nikdy ani nepožiadalo. Island síce o členstvo v EÚ kedysi požiadal, ale po víťazstve stredopravej koalície svoju žiadosť stiahol. Toto sú všetko krajiny, ktoré by EÚ brala obratom ruky. Sú bohaté. Pravda, sú aj bohaté štáty, ktoré, vedomé si európskej myšlienky a politických i ekonomických výhod z toho vyplývajúcich (Nemecko, Švédsko, Francúzsko…), budú ideu EÚ podporovať.
Existuje tu však jedna závažná hrozba, ktorá môže Úniu položiť na kolená. A to je nával chudobných príbuzných do bruselského hradu, pričom už nejde o ideu, ale o zásoby v pivnici v podobe európskych fondov. Otázne je, či to tí bohatší prijmú a ďalšou hádankou je aj to, ako sa tí, ktorí už sú plnoprávni členovia EÚ (napr. Slovensko, Poľsko či Chorvátsko), začnú správať v prelomovom momente, keď budú musieť začať prispievať tým ešte chudobnejším. A adeptov na vstup do EÚ je neúrekom. Nepatrí tam len Turecko, ktoré Európska komisia odporučila na vstup už v r. 2004 a v r. 2005 s ním otvorila prístupové rokovania, ktoré však Turecko ako kandidátska krajina nezvládlo. Bolo schopné uzavrieť len jednu kapitolu európskej legislatívy (acquis communautaire) z 31, resp. 34, konkrétne len kapitolu o vede a výskume.
Od r. 2016 rokovania stoja a nevyzerá to, že by európske krajiny boli ochotné dať Turecku kľúče od hradnej brány. Ukrajina je nešťastný prípad, Rusko ju do EÚ nepustí (a do NATO už vôbec nie). A to sa týka aj Moldavska. Krajiny bývalej Juhoslávie okrem Slovinska a Chorvátska, ktoré už sú plnoprávnymi členmi, by do EÚ vstúpili už zajtra, všetky si v rôznych termínoch už vyjednali status kandidátskych krajín – Čierna Hora, Macedónsko (dnes Severné Macedónsko), Srbsko, ako aj moslimská, chorvátska aj srbská Bosna-Hercegovina, trojštát plný nevyriešených sporov a etnickej nevraživosti. Trúfa si sebavedomý Brusel tieto historické a etnicko-náboženské spory riešiť?
Do mozaiky zapadá aj Albánsko s kandidátskym statusom od r. 2014, ale už plnoprávny člen NATO. A navyše aj Kosovo chová „európsky sen“, len je stále blokované rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN 1244, ktorá hovorí, že Kosovo je súčasťou Srbska. Slovensko, mimochodom podobne ako Rumunsko, Španielsko, Grécko a Cyprus, samostatnosť Kosova zatiaľ neuznalo. Inými slovami, EÚ má dilemu. Buď sa zabarikáduje v svojom hrade a rezignuje na svoj zakladateľský sen, alebo sa otvorí „obliehateľom“ a bude pokúšať trpezlivosť svojich bohatších členov, ktorí hrad opustia. Niektoré nečlenské miništáty mimo EÚ však používajú euro (Andorra, San Marino, Lichtenštajnsko, Monako, Vatikán), pretože im to zatiaľ ani trochu neprekáža. Antieurópske výlevy Poliakov, Maďarov či Čechov netreba brať vážne. Začnú hroziť, až keď to pre nich prestane byť výhodné. To už by som skôr rozmýšľal nad “swedexitom”.
Autor je bezpečnostný analytik. Pred konaním referend o vstupe do EÚ robil výskumy vo Švédsku, Fínsku a Nórsku.