Izrael je rozdelený na dva protichodné tábory. Nie je to prvýkrát, ale je to najsilnejší prejav nespokojnosti

Štát, o ktorom sa zo všetkých krajín na Strednom východe hovorí, píše a rokuje na medzinárodných fórach (vrátane OSN) azda najviac, sa už roky zmieta vo vnútropolitických krízach.

V posledných rokoch sa však vnútorné pnutia zvýšili. Len pre ilustráciu: v novembri minulého roka sa v tejto krajine konali v poradí už piate parlamentné voľby za necelé štyri roky a od roku 2019 nebola žiadna vláda schopná vytvoriť stabilnú koalíciu. Klauzula pre vstup politických strán pre získanie parlamentného mandátu je 3, 25 %, čo umožňuje relatívne ľahký prienik menších strán do 120-členného Knesetu. Na zostavenie vlády tak každý prezidentský kandidát potrebuje väčšinu 61 poslancov z hodnotovo rozdielnych strán a práve s týmto krehkým číslom operovala predchádzajúca vláda.

V novembri 2022 ľavicové a arabské strany stratili možnosť na získanie väčšiny. Tú získal pravicový blok občianskych a náboženských strán, ktoré s 64 mandátmi vytvorili vládu. Pre EÚ a hlavnú oporu Izraela v medzinárodnej a bezpečnostnej politike – USA – to nebol práve žiaduci výsledok, pretože od počiatku bolo zrejmé, že nová vláda Benjamina Netanjahua im veľmi nepôjde poruke pri činení ústupkov voči Arabom v Palestínskej autonómii.

Jablko sváru a súčasné nepokoje

Nový a tvrdý kurz vlády sa okamžite ukázal. Do ministerských kresiel sa dostalo niekoľko radikálov, vláda naplánovala zintenzívnenie výstavby židovských osídlení na Západnom brehu a ohlásila kontroverznú súdnu reformu. Zatiaľčo budovaniu osád je verejnosť buď pozitívne naklonená, alebo je k nej neutrálna, súdna reforma spoločnosť rozdelila. Súdna moc si podľa vlády uzurpuje nadmernú moc na úkor parlamentu a môže dokonca zasahovať do menovania ministrov.

Odporcovia súdnej reformy, ktorá chce právomoci Najvyššieho súdu obmedziť, hovoria o hrozbe pre demokraciu a dokonca o príklone k diktátorským praktikám bežným v arabských štátoch. Masové demonštrácie prebiehajú v Izraeli už od januára a vrcholia v týchto dňoch. Vláda chce totiž schváliť reformu do konca marca, takže dynamika protestov graduje.

Pod izraelskými vlajkami sa teraz zhromažďujú stovky tisíc občanov, centrom protestov je najmä sekulárny Tel Aviv, kým v najväčšom izraelskom Jeruzaleme, sídle vlády a parlamentu, je účasť menej početná, ale napriek tomu vysoká. Demonštruje sa aj v iných veľkých mestách ako v Haife či Beeršave. Opozícia tvrdí, že ide o najväčšie demonštrácie v dejinách Izraela. Na stranu odporcov reformy sa pridali aj mnohí vysokí príslušníci armády a polície. Demonštranti blokujú komunikácie a dokonca aj prístupové cesty na medzinárodné letisko Ben Gurion. Netanjahu zatiaľ ostáva neoblomný a v najbližších dňoch či dokonca hodinách sa ukáže „kto z koho“. Má však okolo krku uviazaný jeden ťažký chomút – ortodoxných a najmä ultraortodoxných Židov, ktorí sú populačnou budúcnosťou štátu Izrael, ich pôrodnosť vysoko prevažuje nad prírastkom izraelských Arabov.

Charedim – teda ultraortodoxní Židia, ktorých je momentálne 1, 28 milióna, predstavujú faktor s narastajúcim volebným potenciálom. S ročným populačným nárastom 4 % ide o najrýchlejšie silnejúcu skupinu v Izraeli. Ak percento zastúpenia v obyvateľstve v r. 2023 robí 13, 5 % (v čase založenia štátu Izrael to boli 3 %), v roku 2030 to bude 16 %.

Problémom pre Netanjahua je, že ich dve politické strany – Šas a Spojenú tóru judaizmu – má vo vláde, nehľadiac na stranu Náboženskí sionisti. Bez ich podpory sa môže Izrael veľmi rýchlo dočkať nových volieb a vyslúžiť si titul „Taliansko Stredného východu“.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

575