Február 1948... Čaká nás niečo podobné po predčasných voľbách?

Možno od toho nemáme ďaleko, ale to najprv Rusi musia „vzjať“ Ukrajinu, krajiny EÚ sa musia navzájom znepriateliť a v USA zvíťazí vo voľbách Donald Trump, ktorý si s terajším alebo budúcim šéfom Kremľa „potľapká rukami“.

America first u nás, Rossija na piervom tam u vás, na tom polostrove Ázie. Dávno po februári roku 1948 kolovalo po bývalom Československu (ČSSR) už nie ilegálne nahraté „elpíčko“ od Vodňanského a spol. s českým textom:

„Náš poslanec v OSN,

líčí komplot hanebnej.

Je to všechno jako sen,

blbej ale barevnej“.

Odhliadnuc od toho, že je to po česky nespisovné, pražské podzemné a kaviarenské hnutie zabodovalo. Nie tak veľmi ako bratislavská demonštrácia za cirkevnú nezávislosť v priesečníku perestrojkových časov, ale široko reflektovaná pesnička mala svoj význam. Stala sa bodkou za februárom 1948.

Február 1948

Bývalý prezident Československa, potom Česko-Slovenska a napokon Česka nazval udalosti, ktoré sa pohybovali okolo absolútneho prevzatia moci vo februári 1948 jednou štátostranou, prevratom. Ťažko mu v tom oponovať, on to totiž prevrat (vlastne „puč“) naozaj bol.

Následky tohto prevratu boli zdrvujúce pre špecifické vrstvy spoločnosti. Roľníkov, intelektuálov, študentov. Tých posledne menovaných uvádzam preto, že v rokoch 1981 – 1988 som bol archivárom Rektorátu Vysokého učenia technického v Brne. Boli to roky, keď sa na dôchodok odoberali tí, ktorí zažili február. Vtedy ho nechala štátna moc nazývať víťazstvom pracujúceho ľudu, poprípade víťazným februárom (s veľkým písmenom na začiatku). Až počas perestrojky sa začalo hovoriť o “februárových udalostiach“, dnes vychádzame z toho, že to bolo znásilnenie občanov.

A prevrat v živote študentov to naozaj bol. Mal som k dispozícii originálne zachované prihlasovacie zápisy študentov. V čase odchodu na dôchodok všetci potrebovali potvrdenie, že študovali na VUT v Brne. Rád som im to potvrdenie na žiadosť rektorátneho študijného oddelenia vystavoval, ale bolo to smutné. Zhruba každého štvrtého žiadateľa vylúčili zo štúdia Akčné výbory Národného frontu na vysokých školách. A to na tom brnianska technika bola ešte dobre. Študenti boli totiž jedinou spoločenskou skupinou, ktorá sa vo februári postavila proti komunistom. „Pochod na hrad“ bol posledným výkrikom odboja spoločnosti. Nadviazal na to až pochod študentov 17. 11. 1989 a (medzitým okrem iného) aj tá v kaviarni obľúbená pieseň Vodňanského a spol.

Pro komunistická agitácia v roku 1947. Zdroj FOTO: wikipedia.org

Horšie na tom boli právnické fakulty, z ktorých noví študentskí vodcovia (spravidla tí menej inteligentní, ale ambicióznejší) povyhadzovali všetkých konkurenčných „buržoáznych synkov“ (dievčatá nevynímajúc). Nakrátko zavládla „študentokracia“. Na Karlovej univerzite v Prahe tak rýchlo po víťaznom februári na základe „študijných previerok“ vyhodili 42 % študentov, na Masarykovej univerzite v Brne 46 %. K situácii na Slovensku nemám dôveryhodné zdroje. Len tak bokom, hneď po víťaznom februári utieklo z bývalej ČSR okolo 3 000 študentov, tých potom nerátam.

Poučenie z krízového vývoja

To biľakovské Poučenie z krízového vývoja v strane a v spoločnosti v krízových rokoch moji rovesníci poznajú. Do roku 1989 to bolo povinné čítanie a každý, kto prešiel univerzitou, skladal štátnu skúšku z marxizmu-leninizmu. Robili sme si z toho síce psinu, ale bolo to rovnako ponižujúce, ako keď má ísť žena na umelé prerušenie tehotestva.

Ale to semeno poníženia bolo zasiate už vo februári 1948. Inak, už v deň Medzinárodného dňa študentstva 17. novembra 1948 Rudolf Slánský, generálny tajomník KSČ (neskôr popravený svojimi spolupáchateľmi) sa vyjadril veľmi jednoznačne: „Nemilosrdne vyčistíme stredné a vysoké školy od reakčných študentov“.

17. novembra 1989 by tento človek mohol uvidieť, ako sa mu to podarilo.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

816