Komentár Petra Nôtu: Začiatok ruskej okupácie Krymu. Čo sa vlastne dialo 27. februára 2014?

V nedávnom rozhodnutí vo veci „Ukrajina proti Ruskej federácii“ ^[1] Európsky súd pre ľudské práva preukázal, že Rusko reálne vykonávalo efektívnu kontrolu Krymu od  27. februárom 2014. Týmto je de facto potvrdené, že „oslavujeme“ už siedme výročie okupácie ukrajinského polostrova.

Ale čo sme vedeli aj bez európskych sudcov, tak to je to, že v noci na 27. februára 2014 ruský „specnaz“ (jednotky zvláštneho určenia) obsadil parlament a vládu Autonómnej republiky Krym (ARK). Po tomto prvom akte priamej agresie ukrajinskí vojaci na polostrove ešte takmer mesiac pasívne vzdorovali agresorovi.

Udalosti roku 2014 na Kryme sú často predstavované ako stelesnenie vopred pripraveného scenára zo strany Ruska, dôsledné smerovanie k stanovenému cieľu. Avšak nie všetci účastníci udalostí konali v súlade. Bez toho, že by sme odmietli existenciu generálneho plánu, skúsme porozmýšľať o možných nezrovnalostiach pri jeho realizácii. O tom, že dosiahnutý výsledok sa v konečnom dôsledku nie celkom zhodoval s očakávaniami hlavných a vedľajších beneficientov.    

Bola ruská operácia bezchybná z vojenského hľadiska? Reakcia ukrajinských vojakov na agresiu vo februári – marci 2014 vyzerala ako niečo medzi plnohodnotným ozbrojeným odporom a organizovanou výmenou zástav. Pri plánovaní vpádu mohlo Rusko vychádzať z prvého alebo druhého scenára, avšak niečomu medzi tým sa, zdá sa, museli prispôsobovať podľa vývoja situácie.  

Ako nepremyslené vyzerali aj pokusy predstaviť ruské vojenské kádre „miestnym silám domobrany“. Putinova operácia na Kryme vyzerala presne ako testovanie skutočne viditeľných výsledkov vojenskej reformy, ale aj ako chalanské chvastúnstvo novou automobilovou technikou a výbavou. Táto túžba pochvastať sa nebola zosúladená s plánom operácie pod „cudzou vlajkou“ (False flag operation). V konečnom dôsledku otvorené pokrytectvo a lož parádne nahnevali „západných partnerov“ a tí ako odpoveď zaviedli bolestivé sankcie.

Okrem vojenskej stratégie vyvolávajú otázky aj politické ciele Kremľa. Zastavíme sa pri nich podrobnejšie.

Počas prezidentovania Janukoviča Moskva presadzovala ekonomickú a politickú integráciu postsovietskeho priestoru. Ruské vedenie to vnímalo ako evolučný proces obnovenia impéria , ktoré zaniklo v roku 1991. Počiatočnými krokmi eurázijskej integrácie boli Colná únia a Jednotný hospodársky priestor, kam Ukrajinu úporne vťahovali. Bodom zlomu ruských snáh sa stali skorumpované elity postsovietskych republík, ktoré využívali autoritárske modely riadenia.    

Ako je známe s Ukrajinou sa tento plán nevydaril. Dohodu o Eurázijskej hospodárskej únii podpísali Rusko, Bielorusko a Kazachstan. Stalo sa tak 29. mája 2014 – Krym už bol okupovaný a zvyšovali sa obrátky hybridnej agresie na Donbase.

Skorumpovaní vladári, takí ako Janukovič, boli jednoduchým, ale nie veľmi spoľahlivým nástrojom napredovania ruských záujmov v susedných štátoch. Nemali pevnú podporu vo svojich spoločnostiach a pri tom boli nútení balansovať medzi Ruskom a Západom. Týmto režimom hrozili farebné revolúcie, ktoré Moskva považovala za vzbury organizované nepriateľmi Ruska na Západe.   

Majdan nebol pre Kremeľ neočakávaným. Rusko sa pripravovalo reagovať na túto „hrozbu národným záujmom“. Možno by pre Rusko bolo najvýhodnejším variantom kruté potlačenie občianskeho protestu zo strany Janukoviča. V takom prípade by bola očakávanou reakciou Západu izolácia represívneho režimu a sankcie proti nemu. A to by Janukovičovi nezostala iná alternatíva ako ďalšie zbližovanie s Putinom a ešte väčšia závislosť na ňom. Plán sa takmer vydaril, ale streľba do ľudí na Majdane viedla k rozkolu v radoch vládnuceho režimu. Janukovič bol nútený ujsť z Kyjeva a jeho spolustraníci v parlamente začali spolupracovať s novou demokratickou mocou.    

Dokonca aj v tejto etape malo Rusko šance udržať v zóne svojho vplyvu celú Ukrajinu. Janukovič sa snažil upevniť sa vo svojich regiónoch, kde obyvateľstvo hlasovalo prevažne za Stranu regiónov a nepodporovalo Majdan. 22. februára prišiel do Charkova, aby sa zúčastnil zjazdu poslancov všetkých úrovní juho-východných oblastí, Krymu a Sevastopoľa, ktorý bol zvolaný z iniciatívy predsedu miestnej administrácie Michaila Dobkina. V predvečer v rozhovore s novinármi Dobkin vyhlásil: „Kyjev ako miesto riadenia štátu už vyčerpalo svoje možnosti“ ^[2] a navrhol presťahovať rad ústredných orgánov moci do Charkova. 

Ak by Janukovič sústredil v Charkove svojich prívržencov a zachoval si kontrolu nad polovicou Ukrajiny, teoreticky by sa mohol do Kyjeva vrátiť ako víťaz občianskej vojny. Dokonca aj samotná perspektíva rozčlenenia krajiny a ruskej intervencie mala donútiť novú demokratickú vládu v Kyjeve ísť na značné ústupky Moskve. V konečnom dôsledku, s vojnou alebo bez, pred Ukrajinou sa črtala perspektíva stať sa podobou Bosny a Hercegoviny a de facto konfederáciou s polarizovanými subjektmi. Jeden z takých potenciálnych subjektov sa neskôr vynoril ako „Novorossia“ („Nové Rusko“).  Vďaka legalizovaným agentom vplyvu v regiónoch mohla Moskva minimálne blokovať pre ňu nežiadúce politické procesy na Ukrajine. 

Ale prezident, ktorý ušiel, nenašiel podporu ani v Charkove, ani neskôr v Donecku. Väčšia časť krajiny, politici, silové zložky uznali jestvujúci parlament a novú vládu. Janukovič aj naďalej sníval o revanši, ale pre Putina už prestal byť kolegom, hlavou štátu. Namiesto toho sa stal nástrojom delegitimizácie Kyjeva, maskovania ruského zasahovania v južných a východných regiónoch Ukrajiny.  Za svoju poslednú baštu v boji o moc si Janukovič zvolil Krym. Ale Putin už s konečnou platnosťou podľahol pokušeniu anektovať „sakrálny“ polostrov, využijúc pri tom zložité postavenie Ukrajiny. Kedy ešte bude taká príležitosť? Preto šikovne podchytil Krym, ktorý sa stal kufrom bez rukoväte a unáhlene stratil ostatnú Ukrajinu, ktorá sa veľmi rozhodne otočila na stranu EÚ a NATO. Rusko fakticky vymenilo geopolitickú kontrolu nad celou Ukrajinou za neveľký, avšak bezprostredný teritoriálny zisk. Ráno 27. februára ani Janukovič, ani väčšina krymských separatistov, ani ostatná ukrajinská spoločnosť určite ešte nechápali, čo v skutočnosti znamenalo obsadenie vládnych budov ARK (Autonómnej republiky Krym).

Zľava — ruský výsadkár Alexej Ivanov v uniforme útvaru Ministerstva vnútra Ukrajiny „Berkut“ v budove Parlamentu ARK, sprava – on vo svojej zvyčajnej vojenskej uniforme vzdušných síl RF pri plnení úloh blokovania a obsadenia objektov na Kryme. Zdroj FOTO: vyšetrovanie ^[4]  InformNapalm.

Existujú protirečivé svedectvá o tom, kedy presne plánoval Janukovič prísť na Krym. Počas prejednávania jeho veci v Obolonskom okresnom súde Kyjeva sa Janukovičovi advokáti snažili vykresliť útek z Kyjeva ako sériu naplánovaných pracovných návštev do regiónov, medzi ktorými bol aj Krym. Obdobnej pozície sa pridržiavali aj pracovníci ochranky Janukoviča, ktorí spolu s ním utiekli do Ruska. Veliteľ ochranky Konstantin Kobzar vyhlásil, že 21. februára vypravil dve automobilové kolóny po trase Kyjev – Charkov a Kyjev – Beľbek (letisko Sevastopoľ). Alexander Kustanovič, ktorý v roku 2014 slúžil v 204. brigáde taktického letectva v Beľbeku oznámil, že príchod Janukoviča z Charkova do Sevastopoľu sa očakával 21. alebo 22. februára, ^[5] ale potom prišiel povel „koniec“.  

Z výpovedí iných svedkov vyplýva, že z Charkova sa Janukovič so sprievodom mohol na vrtuľníkoch vydať do Luganska alebo aj do ruského Rostova na Done. Je známe, že pilotov donútil v Donecku zosadnúť „Ukraeroruch“ (Ukrajinská služba leteckej dopravy). Janukovič sa takmer okamžite snažil odletieť z Donecka na reaktívnom lietadle Falcon 900, ale zabránili mu v tom pohraničníci. Konečné riešenie odísť na Krym autami Janukovič pravdepodobne urobil až potom, ako sa na krátko schoval v doneckom dome Rinata Achmetova. Na Kryme sa Janukovič nachádzal 23. februára, no nie celý deň. Cez deň ho na polostrov dopravilo vojenské lietadlo z Anapy (RF) a v noci ho zo Sevastopoľa zobrala ruská vojenská loď. V čom spočíval zmysel takej krátkej návštevy? Je možné, že pre Putina, ktorý plne kontroloval pohyb skupiny vysokopostavených utečencov, mala veľký význam fyzická prítomnosť Janukoviča na území Ukrajiny. Veď Parlament večer 22. februára prijal uznesenie o samoodstúpení prezidenta a na poludnie nasledujúceho dňa poveril Alexandra Turčinova vykonávať funkcie hlavy štátu. Janukoviča ako „legitímneho“ urgentne priviezli späť na územie Ukrajiny – na Krym, aby spochybnili tézu o úteku a samoodstúpení.

Infografika: Schéma úteku Janukoviča (pre zväčšenie kliknite na obrázok)

A pre samotného utečenca, ktorý sa usadil v Jalte to bolo obdobie overenia si lojality miestnej moci a velenia vojenských a silových častí. Janukoviča sprevádzal exminister vnútra Vitalij Zacharčenko, predseda SBU (Bezpečnostná služba Ukrajiny) Alexander Jakimenko, šéf prezidentskej kancelárie Andrej Kľujev. Existujú dôkazy, že zo Sevastopoľu prichádzal na rozhovory aj náčelník generálneho štábu Jurij Iľjin. Do 19. februára tento admirál velil námorným silám a jeho povýšenie spájajú s plánmi použitia armády proti Majdanu (predchodca Vladimir Zamana bol považovaný za nespoľahlivého).  

V Jalte viedol Janukovič jednania s akýmisi predstaviteľmi krymskej moci. Avšak, ako priznal Vitalij Zacharčenko, najvyššie kruhy Krymu „zradili“ prezidenta. Premiér ARK Anatolij Mogilev, velitelia krymskej a sevastopoľskej správy ministerstva vnútra odmietli prísť na stretnutie. Zacharčenko píše (je možné, že upravuje spätne fakty), že keď už bol Janukovič na polostrove, prikázal „Berkutu“ prekryť vjazd na Krym cez Perekopskú šiju. V skutočnosti to sevastopoľský „Berkut“ urobil už 27. februára, kedy ruský „specnaz“ obsadil hlavné administratívne budovy republiky. Medzitým sa 23. februára v Sevastopole konal “míting národnej vôle proti fašizmu“, zrodil sa prvý „ľudový primátor“ Alexej Čalyj. Charakteristické je, že na námestí Nachimova zaznievala nahnevaná kritika na adresu vtedajšej vlády pozostávajúcej prevažne zo spolustraníkov Janukoviča. Samotného ho to isté publikum už predtým otvorene obviňovalo zo zrady národa, ako aj z toho, že dovolil predstaviteľom Majdanu zvíťaziť.

Foto: Míting v Sevastopole hlasuje za „ľudového primátora“

Janukovič zjavne nebol pánom situácie a celkovo sa necítil v bezpečí. V obave, že si po neho prídu z Kyjeva, sa ex-prezident rozhodol utiecť späť do Ruska. Už na nasledujúci deň, 24. februára priletelo z Anapy na Krym ruské vojenské velenie: zástupca veliteľa Južného vojenského okruhu Igor Turčenjuk, zástupca vrchného veliteľa Námornej flotily Alexander Fedotenkov a celý rad dôstojníkov. Príprava na okupáciu bola v plnom prúde. Ale či odmietol Janukovič krymské nástupište pre návrat do Kyjeva?   

27. februára 2014 ruské mediálne žumpy rozšírili text údajného nariadenia Janukoviča č. 90/2014, ^[8] datovaného v ten istý deň, v ruskom preklade. V skratke jeho podstatu tvorí nasledovné.

1. Návrat vlády Nikolaja Azarova, ktorá bola kvôli udalostiam na Majdane 28. januára 2014 vymenená kabinetom v. z. premiéra Sergeja Arbuzova. Vláda mala prijať opatrenia na obnovu administratívnej kontroly nad územím, financovať silové štruktúry lojálne s Janukovičom a „ľudové družiny“.   
2. Vytvorenie Hlavného štábu Vrchného hlavného veliteľa Ukrajiny s umiestnením v štábe Námorných síl v Sevastopole. Vojskám Janukoviča mal veliť admirál Jurij Iľjin. Tu sú v texte dva zjavné kiksy: po prvé, používa sa pojem „Vojenská námorná flotila Ukrajiny“ a po druhé, Iľjin je označený ako vrchný veliteľ tejto nejestvujúcej flotily, dočasne je poverený funkciami veliteľa Generálneho štábu Ozbrojených síl. Pripomenieme, že tieto funkcie Iľjin plnil od 19. februára a nie ako v. z.  
3. Podriadenie Hlavnému štábu Vrchného hlavného veliteľa aj zložiek milície a SBU. Príslušníkov, ktorí odmietnu plniť príkazy treba považovať za zradcov, ktorí majú byť odvolaní z funkcií a v prípade odporu odstránení aj s použitím zbrane. Týka sa to aj vojakov z predchádzajúceho bodu. 
4. Cudzie štáty, ktoré sú pripravené zachovať diplomatické vzťahy s Ukrajinou, musia do Sevastopoľu poslať svojich vojenských námorných atašé (sic!).
5. Sídlom Ministerstva zahraničných vecí a Národnej banky Ukrajiny je Hlavný štáb vrchného hlavného veliteľa. Odtiaľ majú dohliadať na plnenie medzinárodných záväzkov voči Ukrajine. A ešte jeden kiks – „Centrálna banka“.  
6. Zvolanie na 3. marca 2014 v Sevastopole výjazdného zasadnutia Parlamentu Ukrajiny s nasledovným programom: zbavenie právomocí poslancov, ktorí podporili novú moc v Kyjeve.
7. Zber návrhov na kandidátov vedúcich oblastí od volebných orgánov (do 3. marca). Formovanie miestach „ľudových družín“ pre obnovu ústavného poriadku na celom území Ukrajiny. Ďalší kiks – „gubernátori“ oblastí.   

„Nariadenie č. 90/2014“ ani nebolo oficiálne vyhlásené. Kopec chýb v názvoch ustanovizní a funkcií svedčí o tom, že dokument je pravdepodobne sfalšovaný. Zjavne ho zostavovali ľudia, ktorí sú vzdialení od ukrajinských vládnych kabinetov. Avšak ukrajinskou kontrarozviedkou zachytené telefonické rozhovory pomocníka Putina Sergeja Glazjeva ^[9] potvrdzujú pravdivosť minimálne časti zámerov opísaných v „nariadení“.  

V rozhovore s Glazjevom zo dňa 28. februára sa riaditeľ Inštitútu krajín SNŠ Konstantin Zatulin  znepokojoval v súvislosti s tlačovou konferenciou Janukoviča, ktorá sa mala konať v ten istý deň v Rostove. Podľa jeho slov sa Janukovič chystal 3. marca do Sevastopoľu, ale to sa nesmelo stať. Zatulin označil Janukoviča za „antipersonu“, ktorá len vyrobí problémy. Spomenul aj o Mežihorii, ktoré veľmi zdiskreditovalo svojho majiteľa v očiach bývalých prívržencov. Zatulin okrem toho spomenul aj to, že Janukovič obnovil vládu Azarova a najlepším variantom bude práve príchod tohto politika na Ukrajinu.

Počas telefonického rozhovoru už krymskí a sevastopoľskí poslanci konali podľa inštrukcií Kremľa. Zatulin zdôraznil, že “visia na legitimite Janukoviča a verejne nesmú pochybovať“. O tom, že Janukovič v skutočnosti nebude nič riadiť, ubezpečil Glazjev prvého vicepremiéra ARK Aziza Abdullajeva v telefonickom rozhovore, ktorý sa konal 1. marca. 

Pravdepodobne na radu Zatulina Janukovič musel skorigovať svoje vystúpenie na tlačovej konferencii v Rostove. Ani slovom nespomenul vytvorenie Hlavného štábu Vrchného hlavného veliteľa, ani o plánoch pricestovať 3. marca do Sevastopoľu. Namiesto toho sa vyhlasoval za zákonného prezidenta a sľuboval, že sa vráti na Ukrajinu len ak bude mať garantovanú bezpečnosť. Ako východisko zo situácie Janukovič „zmierlivo“ ponúkol vrátiť sa k podmienkam  dohody s opozíciou zo dňa 21. februára ^[10] (už žiadne použitie zbraní a streľby!). Namiesto konkrétnych plánov boja s kyjevskou vládou len pohrozil, že „len čo sa zastavia závody a ľudia zostanú bez prostriedkov, Východná Ukrajina povstane“.  

Hoci Rusi už obsadili a zablokovali rad objektov na Kryme, Janukovič tvrdil, že je kategoricky proti vpádu na Ukrajinu a narušeniu jej územnej celistvosti. Vyjadril presvedčenie, že Krym musí zostať súčasťou Ukrajiny. Odmietnutie podporiť jeho návrat do Sevastopoľu a dvojitá hra Putina s použitím armády sa pravdepodobne stali pre exprezidenta nepríjemným prekvapením. Dokonca aj v tzv. nariadení č. 90/2014 sa nehovorilo o žiadosti o vojenskú pomoc. Áno, nie nadarmo Janukovič neovládol emócie a pred televíznymi kamerami zlomil pero. Ale to nebolo poslednýkrát, kedy Rusi bezočivo zneužili exprezidenta Ukrajiny. Už na druhý deň po tlačovej konferencii (1. marca) sa objavila písomná výzva Janukoviča Putinovi so žiadosťou o použitie Ozbrojených síl Ruskej federácie^[11]“na obnovu zákonnosti, mieru, právneho poriadku, stability a ochrany obyvateľstva Ukrajiny“. List sa stal formálnym dôvodom na poskytnutie súhlasu Radou Federácie na použitie ruskej armády na území Ukrajiny. (Táto armáda však bola použitá minimálne od 27. februára!)  Vyzerá to tak, že Janukovič znovu prudko „zmenil názor“. Nekritizoval ani následnú nezákonnú anexiu Krymu Ruskom.

List Viktora Janukoviča Vladimírovi Putinovi

Z Janukoviča sa nepodarilo spraviť druhého baróna Vrangeľa, ktorý využil Krym ako predmostie na boj o moc v štáte. Avšak meno utečenca ruskí okupanti ešte nie raz využili. Napríklad, uznanie jeho legitimity vyhlasoval separatistický predseda parlamentu Krymu Vladimir Konstantinov. Janukovič údajne odsúhlasil vymenovanie za krymského premiéra Sergeja Aksionova (takéto odsúhlasenie si vyžaduje ukrajinská legislatíva).

3. marca, práve keď v štábe vojenského námorníctva mal začať fungovať Hlavný štáb Vrchného hlavného veliteľa, k zablokovanému vojenskému oddielu prišiel admirál – zradca Denis Berezovskyj v doprovode ruskej ochranky. Obsadiť hneď z príchodu veliteľské miesto štábu a uniesť veliteľa Sergeja Gajduka sa mu nepodarilo. Pre vyjasnenie zámerov bolo zvolané zhromaždenie dôstojníkov, na ktorom postupne vystupovali Gajduk a Berezovskyj. Posledný tvrdil, že legitímnym prezidentom zostáva Janukovič a ku Krymu sú údajne pripravené pripojiť sa ďalšie oblasti Ukrajiny – Chersonská, Nikolajevská, Záporožská.  

Na úrovni rétoriky a oficiálnych rozhodnutí sebavyhlásenia sa krymská moc postupne dala unášať od regionalizmu a separatizmu k „spojeniu sa“ s Putinom. Pravdepodobne najpríznačnejším bol v tomto procese viacnásobný presun termínov uskutočnenia takzvaného krymského referenda a zmena formulácie jeho otázok.

Peter Nôta a tím spolupracovníkov spoločne s www.informnapalm.org.

Zdroj: www.informnapalm.org