Za 23 dní prešiel peši celé Slovensko. Fotograf Daniel Kaplavka tvrdí, že Cesta hrdinov SNP je ako sám život

Daniel Kaplavka je uznávaný fotograf, ktorý vystúpil zo svojej komfortnej zóny a splnil si sen – absolvoval turistickú Cestu hrdinov SNP. Ide o najdôležitejšiu turistickú cestu naprieč celým Slovenskom, ktorá siaha zo severovýchodu našej krajiny až po Devín. Za 23 dní prešiel 773 kilometrov, stretol množstvo ľudí a fanúšikov a vyzbieral úctyhodných 2412 eur pre chorého Števka.

Daniel, nedávno si absolvoval 23 dňovú Cestu hrdinov SNP. Viacerí ľudia, ktorí sa rozhodli putovať, prežívali nejaké zlomové obdobie alebo napríklad vyhoreli v práci. Čo bola tvoja motivácia?

Môžem s rukou na srdci povedať, že som si túto cestu vizualizoval už zhruba pred dvomi rokmi, keď som sa o nej dozvedel. Chcel som si to hneď vyskúšať, ale časový fond mi to nedovoľoval, sťahovali sme sa, riešili sme stavbu domu, manželka bola tehotná a čakali sme našu dcérku Malvínu. Náš syn Krištof mal vtedy 5 rokov a nebolo to úplne vhodné vypadnúť z domu na 23 dní. Tak sme sa s manželkou dohodli, že keď postavíme dom, rád by som sa na túto cestu vydal, manželka si možno myslela, že je to jeden ďalší z mojich nápadov, ktoré ma omrzia. Lenže neomrzeli, ja som po 2 rokoch prišiel s tým, že idem prejsť peši celé Slovensko.

Putoval si sám. Nemal si obavy? Predsa len, hocičo sa môže stať, na druhej strane človek len kráča a je ticho. Nechýbal ti súputník?

Áno, na túto cestu som sa vydal sám, aj keď chvíľkami to vyzeralo tak, že sa pridá ku mne kamarát, ale nakoniec sa to nepodarilo, vo finále som sa aj potešil z toho, že pôjdem len ja. Človek si stihne všetko prehrať v hlave, maximálne sa prečistiť psychicky, každému to odporúčam. To kráčanie ťa po pár dňoch zrazu dostane do takej „meditácie“, že zabudneš na všetko, čo máš doma zaužívané a jediné nad čím musíš v priebehu dňa rozmýšľať, je to, čo budeš jesť, kde budeš spať a kde si naberieš vodu. Zaužíval som si, že človek občas musí vykročiť zo svojej komfortnej zóny, aby sa vedel posúvať ďalej, či už osobnostne, ale aj profesijne. Každopádne, keď som prichádzal na západné Slovensko, tak sa ku mne pridávali kamaráti na jednodňové etapy, čo bola celkom príjemná vzpruha a zmena. Manželka, samozrejme, nebola úplne nadšená, ako aj rodina, minimálne z toho, že idem sám, keďže posledné obdobie bolo medializovaných niekoľko útokov medveďom. Vo finále, nikdy by nebola asi vhodná doba na to vyraziť, ako to v živote býva, stále nám niečo chýba, kým sa rozhodneme spraviť ten prvý krok. U mňa je to veľakrát tak, že najskôr spravím prvý krok a potom začnem rozmýšľať nad ďalším.

Zo začiatku putoval sám, no postupne sa k nemu pridávali kamaráti aj úplne neznámi ľudia. Foto: archív DK

Nemal si počas cesty krízu? Nebola nejaká udalosť alebo deň, kedy by si pochyboval alebo by ti napadlo, že to vzdáš? Čo bolo najnáročnejšie? A kde si spával?

Kríza v zásade prišla takmer na začiatku, nebola psychického charakteru, ale fyzického, po troch dňoch som mal prejdených 105 kilometrov, keď sa zrazu ozval môj členok. Nie je sa čo čudovať, toto sa úplne nedá natrénovať, dvanásťkilový ruksak plus prejdené kilometre spravili svoje a najväčšia záťaž šla na nohy. Nemal som žiadne zranenie ani vyvrtnutie, ale začala sa mi nalievať voda do nôh a opúchať, nebolo to nič príjemné a bolo to bolestivé, začal som si to obväzovať, natierať gélom proti bolesti, zvoľnil som chôdzu nasledujúce dva dni, no keď sa to nezhoršovalo, vrátil som sa k pôvodnému tempu a kráčal ďalej. No napriek bolesti som nemal ani jeden deň pochybnosti, že to nedokončím. Hlavu som mal naozaj nastavenú dobre.

Najnáročnejšie bolo asi počasie, ktoré ma stretlo na hrebeni Nízkych Tatier, každý „SNP-čkár“ vie, že Nízke Tatry sú za odmenu s ich krásnymi výhľadmi, no u mňa boli za trest, mal som vtedy najhoršie počasie, celkovo bolo vtedy veľké ochladenie, dážď a silný nárazový vietor a toto ma držalo počas celého prechodu po Nízkych Tatrách. Predsa len, keď nestretneš ani nohu na turistickom chodníku, asi niečo nie je v poriadku. Ale povedal som si, že budem kráčať ďalej, že výhľady tam budú aj nabudúce. Čo sa týka spania, tak som prespával v lese pod „širákom“, altánky, rôzne útulne, horské chaty, penzióny, vždy to, čo bolo „po ruke“ na mojej trase. Stan som so sebou nemal, len spací vak.

„Najnáročnejšie bolo počasie,“ hovorí Daniel. Táto fotka vznikla v Nízkych Tatrách. Foto: archív DK

Svoju púť si dokumentoval na sociálnej sieti. Aké si mal odozvy od ľudí?

Keďže som fotograf, snažil som sa dokumentovať moju cestu a takmer každý deň som dával na sociálne siete zhrnutie z môjho dňa aj s fotkami toho, čo som zažil. Moje zhrnutia mali pozitívne ohlasy a začali mi dokonca chodiť aj podporné správy od cudzích ľudí. Viacerí mi písali, že to s úžasom sledujú a bolo to pre mnohých také vytrhnutie z bežného života a prežívali tú cestu so mnou. Keďže som každý deň pridával aj odkaz na live tracking, teda ľudia mohli sledovať moju aktuálnu polohu v reálnom čase, tak ma začali ľudia na trase spoznávať alebo úmyselne vyhľadávať, aby ma pozdravili. V Trenčíne za mnou prišiel jeden chalan na bicykli, že sleduje moju trasu od začiatku a priniesol mi na cestu nejakú energiu v podobe sladkostí. Čo ma neuveriteľne potešilo a dobíjalo mi to energiu.

Danielova manželka dúfala, že si cestu nakoniec rozmyslí. Bála sa najmä útokov medveďov. Takto ho privítala po 23-dňovom putovaní. Foto: archív DK

Tvoje putovanie malo aj charitatívny rozmer…

Rozhodol som sa, že nechcem, aby to bola len nejaká moja cesta a bezduché kráčanie, ale nazval som to, že dám kráčaniu širší rozmer a vybral som cez jednu fundraisingovú platformu rodinu, ktorá potrebuje finančnú pomoc pre svojho syna Števka, ktorý má diagnostikovaný detský autizmus s pridruženými problémami a poisťovne nepokrývajú výdavky na liečbu. Tak som začal k tým mojím denným príbehom pridávať túto pomoc. Chcel by som zároveň poďakovať výborným ľuďom, ktorí ma sledovali a pridali sa s príspevkami. Pôvodný plán bol predať mojich 771 kilometrov, čo ma na trase čakali, predať som ich mal v úmysle 1km = 1 euro. Ale podarilo sa vyzbierať 2412 eur.

Cesta hrdinov SNP býva predzvesťou putovania napr. do Compostely. Máš aj takéto plány?

Kamaráti mi po tejto mojej ceste začali posielať tipy na ďalšie traily ako PCT (Pacific Crest Trail), ktorý ide z Kanady do Mexika a má okolo 4200 km, či Compostelu. Ale nateraz sú moje túžby ukojené a neplánujem žiaden takýto trail. Môj sen bol prejsť Slovensko peši, bol to taký míľnik a skalp, ktorým som sa chcel pýšiť.

Poradíš, na čo by budúci pútnici nemali zabudnúť? Čo je dôležité pribaliť si?

Dôležité je byť pripravený na akékoľvek neduhy počasia, mať funkčné oblečenie, lekárničku, zásobu jedla a vody na pár dní. Nepreháňať to s balením, pretože každý gram navyše vám dá zabrať na tejto trase. Môj ruksak mal 8 kg bez vody a jedla, s ňou cca 11-12 kg.

Výbava turistu. Tieto veci by vám nemali podľa Daniela chýbať. Foto: archív DK

Odporúčaš Cestu SNP aj ďalším? Čo ti putovanie dalo?

Cestu SNP odporúčam zažiť každému, vyskúšať si prejsť Slovensko peši, spoznať úžasných ľudí na trase. Vykročiť zo svojej komfortnej zóny a možno pre niekoho aj nájsť sám seba. Ako som to opísal v závere, Cesta SNP je taká paralela so životom, doslovne si raz dole, druhýkrát hore, raz slnko, druhýkrát vietor a dážď, ale dôležité je nezastaviť sa a kráčať ďalej.

Cestu hrdinov SNP odporúča každému. Foto: archív DK

Danielova Cesta hrdinov SNP v číslach:

Oficiálna trasa cca. 771 km, 26 km vedie aj cez Českú republiku
Najvyšší vrch počas cesty – Chopok 2024 m
Počet nastúpaných výškových metrov – cca 31 500 m (9 x výstup zo základného tábora na Everest (smiech))
Počet naklesaných výškových metrov – cca 31 800m (9 x zostup z Everestu do základného tábora)
Celková prejdená vzdialenosť podľa hodín: 773 km
Počet krokov: 1 028 000 krokov
Spálené kalórie: 71 613
Vyzbieraná suma pre Števka a rodinu: 2412 eur
Schudol som počas cesty: 3,1kg
Počet otlakov: 5

2 384