Z jediného praslovanského jazyka sa vyvinuli dnešné slovanské jazyky, ktoré si už skoro nerozumejú. Aj to je daň za evolúciu

Na oba jazyky sa pozerá ako na úzko príbuzné, čo aj sú. V nedávnej minulosti sa dokonca hovorilo o ich „bratskosti“, čo však nie je práve najšťastnejšie pomenovanie, pretože často slúžilo pri vzájomnom zosmiešňovaní.

Príbuzných štandardizovaných spisovných jazykov, ktoré sú si navyše ešte príbuznejšie ako tieto dva, nájdeme viac a ich nositelia bratstvom zrovna neprekypujú. Chorvátčina a srbčina (zabudnite na srbochorvátčinu) sú si čo do porozumenia určite bližšie, a to bez ohľadu na rozdielne abecedy, ale vo vzťahu oboch národov to veľmi bratsky nevyzerá. Nie je to tak dlho, čo sa navzájom zabíjali vo vojne.

Moldavčina a rumunčina sú prakticky identické, takže je až smiešne vydávať prekladové slovníky. Bulharských nacionalistov ešte aj po druhej svetovej vojne viedla takmer totožnosť s macedónčinou k tomu, že macedónčinu odmietli prijať ako samostatný jazyk. Po roztržke vtedajšej Juhoslávie so Sovietskym zväzom na prelome 40. a 50. rokov sa do sporu statočne zamiešalo aj politbyro ÚV KSČ, ktoré českým a slovenským jazykovedcom nakázalo, aby macedónčinu považovali za bulharčinu.

Čeština a slovenčina napriek príbuznosti zatiaľ tlmočníkov zďaleka nepotrebuje, ale pre presné vymedzenie významu je často technická lexikálna pomoc nepostrádateľná.

Východiskové pozície v hmle dejín

Pôvodne, tak sa niekedy uvažuje, existoval jeden praslovanský jazyk a cez jeho nárečové varianty viedla kľukatá dráha k dnešným individuálnym jazykom, keď spravidla najsilnejšia verzia pohltila tie slabšie tak, že mnohé slovanské jazyky sú si vzájomne takmer nezrozumiteľné. Ale to je cena za evolúciu.

Oproti slovenčine sa čeština mohla opierať o vyššiu prestíž, keďže sa písomne uplatňovala už od 13. storočia. V častiach Slovenska sa čeština v 15. – 18. storočí používala ako kvázi spisovný jazyk, ktorý sa však postupom času slovakizoval, t. j. obohacoval o slovenské lexikálne a gramatické elementy. Mimochodom, podobne sa „trhala“ američtina od angličtiny a je z nej dnes samostatný jazyk pod názvom americká angličtina, ktorému v Británii mnohí už majú problémy rozumieť. Tlmočníkov však zatiaľ nepotrebujú.

Po veľkej diskusii o ďalšom vývoji slovenskí obrodenci povedali v 19. storočí nie češtine a oba jazyky sa začali rozchádzať napriek tomu, že neskôr, po druhej svetovej vojne, sa objavili snahy slovenčinu v časti slovnej zásoby počešťovať.

Rozdiely sa nutne budú zväčšovať

Niektoré rozdielnosti sú už raz a navždy dané a tie neprekryje ani záplava anglicizmov v oboch jazykoch. Každý z nich má odlišný hláskový systém a diferencie vyplývajú okrem iného z toho, že ten slovenský je konzervatívnejší, neprebiehali v ňom tak rýchle zmeny ako v češtine. Slovenčina má aj fonémy a diakritické znamienka, ktoré sú dnes češtine cudzie – vokáň, mäkčeň, dlhé slabikotvorné „ŕ“, používanie dvojhlások („ia“, „ie“, „iu“), ktoré čeština odstránila. Zachovala si vokatív, piaty pád, ktorý slovenčina takmer nepoužíva.

V slovenčine platí aj tzv. rytmické pravidlo, podľa ktorého dochádza ku kráteniu samohlások, zatiaľ čo čeština také obmedzenie nepozná. Po morfologickej stránke je však slovenčina v mnohých smeroch jednoduchšia ako čeština, čo platí najmä pre vetnú skladbu. Prirodzene, rozdielov je viac, ale nie toľko, aby komplikovali vzájomnú zrozumiteľnosť. Pravda, ak užívajúci nezabrúsia napr. do oblasti biológie. S porozumením poľštine už to je, najmä v prípade Čechov, horšie.

Autor komentára: Ivo Samson, autor pôsobil ako radca v Konvente o EÚ v skupine pre jazykovú politiku

1 320