Dnes má meniny: Elvíra
Ukrajina vytlačila z povedomia všetky predtým dôležité správy: Afganistan, imigráciu, kovid, vzrušujúce až erotické výsledky volieb v jednotlivých krajinách. Ak ste zvyknutí prejsť si každé ráno titulky v svetovej tlači alebo na sociálnych sieťach, takmer všade dominuje vojna na Ukrajine.
Iste, ruské a dnes už takmer bezvýnimočne štátom kontrolované médiá hovoria o „špeciálnej vojenskej operácii“, dialektici na Slovensku často používajú termín „konflikt“, „tragédia“, za ktorú vlastne nesú zodpovednosť obe strany a najviac USA. Vyhýbajú sa termínom ako agresia alebo okupácia.
Banderovci
Ruské štátne médiá (a ony dnes takmer všetky dosť začínajú pripomínať goebbelsovskú propagandu) hovoria o vojne ako o zásahu proti „banderovcom“. Minulý týždeň sa v českej televízii v programe „cs. historie“ odohrala diskusia medzi dvomi historikmi. Jeden sa volal V. Ondrák a ten druhý T. Řepa. Známy moderátor tohto programu sa venoval téme „banderovci“. Debate chýbal dravý náboj, diskutovalo sa bez emócií, takže bola vlastne nudná. Hovorí sa, že kde sa objavia dvaja právnici, tam sú tri názory. Ak sa však zjaví desať historikov, potom je tých názorov dobrá stovka. V tejto diskusii boli našťastie iba dvaja a ani si veľmi neodporovali, skôr si podrážali nohy doplňujúcimi detailmi. Držali sa však faktov, žiadne lacné „hoaxy“. Aj história dokáže byť veda.
Osobnosť Stepana Banderu je mnohým ľuďom známa. Išlo o ukrajinského nacionalistu, ktorý sa narodil ešte v Rakúsku-Uhorsku, strávil roky v poľskom väzení a potom v nemeckom koncentračnom tábore Sachsenhausen, odkiaľ ho prepustili až v r. 1944 v nádeji, že bude užitočným idiotom v boji proti sovietskym komunistom. Dostal sa na Ukrajinu. Vyznačoval sa protipoľským, protiruským a nakoniec i antisemitským, ale aj protinemeckým, protinacistickým a antikomunistickým zmýšľaním. Ako veľmi mladý sa stal hlavou Organizácie ukrajinských nacionalistov a neskôr Ukrajinskej povstaleckej armády. Obe tieto štruktúry mali na svedomí masakre proti Poliakom, Rusom, Nemcom aj Židom. Bývalý ukrajinský prezident Viktor Juščenko mu udelil vyznamenanie Hrdina Ukrajiny, ktoré mu však na nátlak Európskeho parlamentu, medzinárodných židovských organizácií a Ruska v r. 2011 odobrali. Mnohí si však Banderu idealizujú. Jeho prvý pamätník (bustu) zriadili v Západnej Ukrajine v meste Stryj, kde na miestnej polytechnike študoval za inžiniera, ale keď sa ocitnete v neuveriteľne krásnom a zanedbanom Ľvove, tam cestou z hlavnej stanice narazíte v centre mesta na jeho pomník.
Banderovci po vojne
Anabáza banderovcov, skúsených to partizánov, po skončení druhej svetovej vojny mala skôr smutný koniec. Z dnešnej Ukrajiny sa väčšina z nich prebojovala cez Československo do Nemecka, samostatná Ukrajina ostala ale v ríši snov. Obidvaja vyššie uvedení českí historici sa zhodli v tom, že Slováci k nim boli veľmi ústretoví a pozývali ich aj na svadby. V Česku s nimi tiež dobre vychádzali, príslušníci bezpečnostných zložiek ich dokonca pozývali do krčiem na pivo a hostili ich, i keď prišlo aj k ozbrojeným stretom medzi československou armádou a Ukrajincami. Väčšina z nich sa však dostala do Bavorska. Banderu tam (zrejmý rukopis KGB) zabili v roku 1959.
V roku 2014 sa na Ukrajine uskutočnil reprezentatívny výskum verejnej mienky (tak obaja historici) a zistilo sa, že väčšina Ukrajincov nevie, kto je to Bandera a banderovci. Najviac o nich a o Banderovi vedia v Ľvove, ktorý polohumorne nazývajú „Banderštát“. Oficiálne však Ukrajina má k Banderovi asi tak ďaleko ako Slovensko k J. Tisovi. Väčšina Slovákov s ním nechce mať nič spoločné. Lenže slovenský „farárik“ bol odsúdený za vojnové zločiny, Bandera nie. To však dnešnej oficiálnej propagande v Rusku nebráni označovať Ukrajincov za nacistov a „banderovcov“.
Ivo Samson, bezpečnostný analytik