Sympatie k ukrajinským utečencom na Slovensku narážajú na limity solidarity. Čo bude ďalej?

Prvá vlna ukrajinských utečencov sa na Slovensku stretla s pochopením. Bolo ale len otázkou času, dokedy Slováci ostanú „pozitívne naladení“. Táto ústretovosť sa začína strácať v pomere k narastajúcemu počtu imigrantov z Ukrajinskej republiky. Slováci v tom nie sú sami, suverénne najvyšší počet Ukrajincov – či už po ukrajinsky, alebo po rusky hovoriacich – prijalo Poľsko.

Vlny prisťahovalectva a spätná vlna empatie

Prvú masívnu vlnu imigrácie máme za sebou a na Slovensku ju prijali s pochopením. Ibaže nás čaká ešte druhá vlna, tretia a možno niekoľko ďalších. Podľa štatistík je štvrtina Ukrajincov na úteku doma alebo v zahraničí. Nepoberajú sa do bratského Ruska, ale čo najďalej od tohto posledného koloniálneho impéria, ktoré sa pomaly rozpadá. Je to celkom prirodzené.

Ako to vyzerá, solidarita s Ukrajincami na Slovensku je na úrovni zostupu. Predsudky živené skrytým spôsobom opozíciou padajú na úrodnú pôdu a rétorika začína byť klasická. „Oni“ tu bývajú zadarmo a „nám“ zdražujú potraviny. „Oni“ majú bezplatnú zdravotnú starostlivosť, „my“ sme na to museli celý život drieť. „Oni“ si prichádzajú s igelitkami a dostávajú „množstvo“ eur, u „nás“ na Slovensku po uliciach a lavičkách živoria „naši“ bezdomovci a nemajú ani cent na obyčajné lacné víno, čučo. A „my“ tu kvôli „nim“ – Ukrajincom – musíme znášať infláciu. Ale nové parlamentné voľby tomu urobia koniec!

Tí múdrejší z nás budú rozumieť tomu, že prípadná nová vláda bude najprv niekoľko rokov odstraňovať prešľapy tej predchádzajúcej, takže s návratom k normalite a relatívnemu blahobytu na úroveň Švajčiarska to chvíľu potrvá. Ale nebojte sa, aj keď sa nedá sľúbiť, že bude lepšie, bude dobre!

Čo nám prinesú ukrajinskí exulanti

Vo vlakoch a na staniciach sa stretávame s doteraz málo zrozumiteľným jazykom. Oznámenia v medzinárodných rýchlikoch sa vysielajú aj v málo známej reči, hybridom medzi poľštinou a ruštinou. Ukrajinci si so sebou na Slovensko v konečnom dôsledku prinesú nielen svoj jazyk, ale aj mafiu a výpalníkov, v tomto sa od Rusov veľmi neodlišujú. Ak tu vôbec ostanú, ich integrácia nebude azda trvať dlho, ale asimilácia áno. Odhadujem to prinajmenšom na jednu až dve generácie. Tých Ukrajincov, ktorí tu žijú 15 – 20 rokov, zopár poznám. Ich slovenčina je výslovnostne v dezolátnom stave, pohybujú sa totiž vo vlastných komunitách. Na tom nie je nič zlé, je to prirodzený inštinkt. Po niektorých z prisťahovalcov z Ukrajiny slovenský trh rád natiahne ruku. Nemusia to byť iba kopáči kanálov, ošetrovateľky skupín bezmocnej geriatrie a upratovačky, môžu to byť aj zdravotné sestry, lekári, vodiči a iní odborníci. Bombou budú politológovia, tými Slovensko trpí akútnym nedostatkom. Problém spočíva v tom, že tí najkvalitnejší sa tu veľmi nezdržia a ak im to príležitosť umožní, posunú sa ďalej. Do Ruska to ale asi nebude. A naspäť na skorumpovanú Ukrajinu a do rozbombardovaných domov sa ich napriek ich tvrdeniam veľa nevráti. Západná Európa v modernej dobe zažila už niekoľko utečeneckých náporov – Rusov, Španielov, Maďarov, Turkov, Čechoslovákov, Arabov, Vietnamcov, Afgáncov, Pakistancov, Afričanov. Teraz sa k nim pridali Ukrajinci. Asi sa Ukrajinci, čuduj sa svetu, nielen tí ruskojazyční, necítia v obilnici Európy práve bezpečne.

Ivo Samson, bezpečnostný analytik