Svet sa opäť stáva nebezpečným miestom, rezignuje na stabilizujúcu úlohu. Občianske vojny hrozia najmä v Afrike

Nie každý štát na svete musí byť nutne nebezpečný pre život. Relatívne dobré šance na pokojnú existenciu máte aj na Slovensku – ekonomicky je táto krajina zakotvená v EÚ, už dvadsať rokov sa môže cítiť bezpečne vnútri hradieb NATO a politická vojna a politické hulvátstvo existenciu tejto krajiny ako štátu neohrozujú. Je to len hanba.

Že na juh od jeho hraníc prebieha krvilačná vojna a pokusy preorať povojnové (po tej druhej svetovej aj po tej studenej) alebo postkoloniálne hranice sa Slovenska netýkajú. V NATO a v EÚ je mu dobre, so susednými Maďarskom a Českom malo Slovensko ešte pred tromi desaťročiami umelo vyvolávané napäté vzťahy, čím mobilizovalo historicky rozjatrené pudy nenávisti a agresie u vlastného obyvateľstva proti „iným“, ale to sa zmenilo.

Dnes si vlády Maďarska a Slovenska hrkútajú v dojemnom porozumení pri podpore útoku Ruska na Ukrajinu a kritiky „bruselocentrizmu“, ktorý má zaplniť dieru po „moskvocentrizme“, „pragocentrizme“ a zahojiť traumu Budapešti jedno storočie po Trianonskej dohode. Konečne je tu šanca na zmenu hraníc! Ešteže tu je jedno ďalšie propagované „anti“, bez ktorého Slovensko nemôže žiť: „washingtonocentrizmus“. To však Washington netrápi, má vlastné problémy s nekontrolovaným prisťahovalectvom, obranou Taiwanu, vnútroamerickou rekordnou zločinnosťou medzi Afroameričanmi, ľavicovými vládami vo Venezuele a Bolívii, s Iránom a ním vyživovanou vojnou v Gaze, s Adenským zálivom a miliónom ďalších maličkostí.

Rezignácia na Afriku

Západná Európa sa ešte len v nedávnych storočiach stala koloniálnym pánom sveta (britské impérium, holandské, ruské, belgické, španielske, portugalské, nemecké), čím len napodobnila staroveké imperializmy (obe babylonské veľké ríše, Perziu, arabskú expanziu do Európy, tatárske útoky, turecké výboje…). A to do toho ešte tragickým spôsobom vstúpila jedna východná krajina – Japonsko.

Dnes je však situácia predsa len v niečom iná. Sud pušného prachu na obrátenom brehu Stredozemného mora Európu ohrozuje. Priemerný cestovateľsky založený Slovák niektoré krajiny v severnej Afrike navštevuje: Tunisko, Maroko, Egypt. Sú ľahko dostupné a lacné. Kedysi sa montéri z Československa dobre a finančne komfortne (bony!) cítili aj v Líbyi alebo Alžírsku. Niekto zavítal aj do Kene, Senegalu alebo do Juhoafrickej republiky, Tanzánie (Zanzibar), Madagaskar. Inam sme sa veľmi netlačili, bolo to riskantné. Všetky tieto krajiny majú navyše autokratické a diktátorské vlády. Ak sa nepustíte do krížku so štátnymi represívnymi zložkami, tak vás dokonca ochránia pred pouličným násilím. Korupcia (podplácanie, čiže finančné „všimné“) však v týchto štruktúrach kvitne požehnane, nie ste v Škandinávii. V tom sú si Slovensko a vyššie uvedené africké štáty podobné. Diktatúra tam požíva vysoký rešpekt. Demokracia so stovkami podpísaných dokumentov o ochrane ľudských práv a nezávislých súdnych procesoch je v Afrike (dokopy 1. 300 miliónov obyvateľov – odhad z roku 2023) bezvýznamnou rutinou.

Azda každý druhý Afričan by chcel odísť do Európy (nie zrovna do Ruska) a žiť tu zo sociálnych dávok.

Ako Francúzsko uteká z Afriky

Prítomnosť príslušníkov francúzskych ozbrojených síl a ich základní vyvolávala aj pri nízkych počtoch vojakov u domáceho obyvateľstva prinajmenšom symbolický pocit bezpečia. Teraz však Francúzsko, pilier stability v Západnej Afrike, oznámilo, že sťahuje veľkú časť svojich vojenských príslušníkov zo Západnej a Strednej Afriky. Tieto krajiny sa totiž sťažujú na francúzsky „neokolonializmus“ založený na prítomnosti niekoľkých vojenských základní. Z krajín ako Mali, Burkina Faso alebo Niger už museli odísť, boli prekážkou pre kmeňové, klanové masakry, ktoré si to so sebou chcú „rozdať“. V Gabune ich z 350 povolili ostať sto, v Senegale to isté. Pobrežie Slonoviny, doteraz asi najdôležitejší partner Francúzska, znížilo počet francúzskych jednotiek z jedného tisíca na 300, v Čade tiež z jedného tisíca na 300.

Pravda, na pôdu týchto exotických krajín vstúpi noha Slovála iba vtedy, ak je to diplomat alebo dobrodruh. Alebo oboje.

Novodobá koloniálna hviezda francúzskeho kolonializmu v Afrike pomaly, ale iste končí

Podľa Francisa Laloupoa – experta na geopolitiku Afriky pôvodom z Beninu – z Institut de relations internacionales stratégiques v Paríži francúzsky vplyv v oblasti Sahelu (južná oblasti pásma Sahary) mizne. Vákuum začínajú zapĺňať Čína (všetko tam kupuje) a Rusko (všetkých tam vyzbrojuje a posiela do oblasti súkromné žoldnierske armády). Na tieto dva štáty sa africké režimy nemusia ponosovať – kritiku porušovania ľudských práv u seba doma od nich počuť nebudú.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

429