Slovensko nanešťastie už nikdy nebude mať rojka Havla a našťastie ani šíriteľa paranoje a strachu Hitlera

Ak mnohí nazývajú bývalého československého a napokon českého prezidenta politickým romantikom a rojkom, majú na mysli tie – zväčša prednovembrové – chartistické názory, ktoré sa týkali bezpečnostnej politiky. Sem patrí výzva, aby boli zrušené tak NATO, ako aj Varšavská zmluva. Zrušenie sovietskeho satelitného bloku a dekolonizáciu Sovietskeho zväzu Havel a spol. nepožadovali, to by si vykoledovali nový proces so Slánským za vytvorenie sprisahaneckého centra. „Rojkizmus“ sa zavše u Havla prejavoval aj po novembri, keď – po svojich tragických skúsenostiach s ŠtB – mal zato, že tajné (spravodajské) služby by sa v Československu mali zrušiť alebo keď pri svojom vystúpení v americkom Kongrese vyjadril názor, že Západ by nemal vyvážať zbrane.

Postupom času sa jeho pohľad na politický svet menil a zo spisovateľa a dramatika v Masarykovom kresle sa stal skúsený politik, ktorý sa plnou silou svojej morálnej autority zasadzoval za vstup do NATO, podporoval útok na režim Saddáma Husajna v Iraku a na otázky, či sa cíti ako Európan, odpovedal, že je Euroatlantista… Hoci nepatril k obratným rečníkom, aj tí ľudia, ktorí ho nemali radi, pripúšťali, že hovorí, čo si myslí, neklame, nie je demagóg a toto hodnotili pozitívne.

Slovensko a rečníci dnes

Dnes máme na Slovensku inú situáciu. Bývalí „maďarobijci“ z jednej opäť parlamentnej strany sa stali „orbánofilmi“, ale nie preto, že by sa k „hungarofóbii“ otočili chrbtom. Len ju zmrazili a maďarskú kartu vytiahnu v budúcnosti kedykoľvek, ak sa Maďarsko odkloní od ich bájnej predstavy o panslavizme a slavjanofilizme. Tieto historické vykopávky síce Orbán nepodporuje, ale stačí, že je proruský (páči sa mu možnosť zmeny hraníc). Navyše je sympaticky autokratický, skorumpovaný i demagogický a čo je hlavné, EÚ má voči nemu vážne výhrady. A to je predsa skvelé!

O najvyššom vládnom exekútorovi v SR ani netreba veľmi diskutovať. Pozorní diváci a poslucháči bez rozdielu vzdelania vidia v jeho prejavoch neskutočné rozpory, úsmevne vykrúcania sa, nasprostasté grimasy majúce vyzerať ako múdre, neschopnosť poctivo odpovedať na položenú citlivú otázku a nehorázne lži. Sú tak smiešne, že je možné utopiť ho v čajovej lyžičke vody.

Skutočný rétorický fenomén – Adolf Hitler

Už roky si zavše na youtube púšťam zachované prejavy Adolfa Hitlera. Pochádzajú, samozrejme, z doby, kým Nemecko neprehralo leteckú bitku o Britániu a než dostalo výprask pred Moskvou a Stalingradom. Potom už na verejných zhromaždeniach – na rozdiel od Churchilla – radšej nevystupoval. Jeho predvojnové prejavy sú ale pastva pre oči a uši. Niektorí historici ich považujú za komické, ale to tak vyzerá až dnes. V jeho „kvetnatých“ rokoch boli strhujúce a pre nás sú (aj boli pre mnohých vtedajších Nemcov) depresívne a desivé. To, čo ten chlap hovoril, vážne! Ten psychopat tomu úprimne veril! Od druhej svetovej vojny sa na špičkovej európskej scéne taký rétorický talent neobjavil.

Ako dokázal „zblbnúť“ tak údajne nadpriemerne vzdelaný národ a privádzať davy do priam orgistického tranzu, je skôr otázka pre patológa ako pre historika. Hitlerove verejné prejavy boli nabité intenzitou a emocionálnymi apelmi. To až s časovým odstupom sa dnes môžeme mimo obsah jeho vystúpení zamerať na nezvyčajný spôsob, akým sa vyjadroval a pripustiť komickosť. Možno v tom zohráva svoju úlohu aj jeho rakúsky prízvuk, ale vtedy, v 30. rokoch minulého storočia, bol možno komický Mussolini, ale Hitler v žiadnom prípade.

Hlavné „elementy“ Hitlerových rečí

Emocionálny záber spočíval v tom, že Hitler sa dostával do stavu zúrivosti, nepríčetne reval a používal agresívne gestá a patetické výkriky (B. Mussolini bol v porovnaní s ním úbožiak).

Jednoduchá reč bola jeho doménou, nebol to profesor, ale typický ľavicový revolucionár tých čias. Skladal jednoduché heslovité vety, aby vstrebanie jeho zvesti bolo okamžite každému prístupné (v tomto bode sa mu vyrovnal azda len L. Trockij).

Identifikácia nepriateľa u neho bola na prvom mieste. Obrazom nepriateľa démonizoval protivníka a davom dodal pocit spolupatričnosti a ohrozenia (V. Putin je v tomto len slabý Hitlerov odvar). Nemecko je suverénne a nenechá si rozkazovať, národ (a vtedy „krv“) sú tie najposvätnejšie hodnoty a Nemecko si ich nenechá vziať!

Mobilizačný efekt, založený na emocionálnej a agresívnej rétorike, slúžil mobilizácii más a šíreniu národno-socialistickej ideológie.

Budovanie charizmy sa opieralo o mocný hlas, hru telom vrátane pokladania si ruky na srdce a umelými pauzami v prejave, čo u jeho stúpencov vyvolávalo napätie z očakávaného pokračovania drámy.

Šírenie paranoje a strachu boli založené na zjednodušených apokalyptických varovaniach a odvádzali národ od reálnych „pozemských“ problémov. Tak trochu to pripomína politické kampane, keď sa protivníkovi účelovo predhadzuje, že „chce vojnu“.

Všeobecne zhrnuté, Hitlerove rečnícke umenie mu umožnilo získať si milióny prívržencov, uchopiť moc a zabetónovať ju odstavením opozície, zničením demokratickej štruktúry štátu a prebudiť v ľuďoch skryté vlastnosti ako neznášanlivosť, nenávisť a pomstychtivosť voči tým, ktorí sú iní (výkriky K. Gottwalda, že „kto nejde s nami, ide proti nám“, k tomu mali blízko). Jeho prejavy by mali pre dnešok slúžiť ako odstrašenie. Tí slovenskí politici, ktorí dnes poukazujú na zahraničné pikle proti „nášmu“ Slovensku, skloňujú slová ako národ, suverenita či vlasť vo všetkých pádoch a donekonečna prisahajú na „národno-štátne záujmy“, na Hitlera nemajú. Ani jeden. V tomto smere sú to babráci.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

1 080