Slovenská vláda a jej zázrak. Z Ozbrojených síl SR urobila učenlivého žiaka NATO. Čo sa deje? Sme už ako Poliaci?

Pri príležitosti summitu NATO vo Washingtone sa generálny tajomník Aliancie Jens Stoltenberg pochválil, že 20 členských krajín Aliancie bude do konca roka 2024 vynakladať na obranu, čo je eufémizmus pre zbrojenie, minimálne dve percentá z hrubého národného produktu – HDP. Predtým bol vo svojich údajoch triezvejší a ešte na počiatku roka 2024 menoval iba 18 spojecov, ktorí túto métu dosiahnu.

Treba pripomenúť, že krátko pred druhým útokom Ruska na Ukrajinu v roku 2022 činil počet krajín, ktoré prekonali dvojpercentný odrazový mostík, iba 6 (slovom šesť). Dve percentá z HDP na obranu sa spomínali už na pražskej schôdzke NATO v roku 2002, kde sedem integračne zaostávajúcich krajín prekvapivo do Severoatlantickej aliancie predsa len pozvali. Tie dve percentá, ku ktorým vtedy bez mrknutia oka prikývlo aj Slovensko, neznamenali však nič viac ako džentelmenskú dohodu a štáty, ktoré NATO vzalo na milosť, ju nedodržiavali. Od roku 2006 však sú dve percentá záväzné, už nejde iba o prísľub.

Aj Slovensko sa polepšilo, ale radšej bez fanfár

Zvyšovať výdavky na obranu, alias zbrojenie v krajine NATO, na Slovensku nutne vyvoláva búrku nevôle zo všetkých strán. Hundrú dôchodcovia, ponosujú sa pacifisti, zúria rusofili, komunisti aj neonácikovia, frflú chronickí pacienti (a čo zdravotníctvo?), reptať by mohli aj tí, ktorí sú zúfalí zo stavu školstva a iných podvyživených rezortov. Vláda R. Fica, samozrejme bez väčšej publicity, schválila ale koncom roka 2023 návrh rozpočtu zahŕňajúci celkové výdavky na obranu práve vo výške týchto dvoch percent. Ak pôjdeme, aj keď iba trochu, do nedávnej minulosti, tak môžeme na nudných číslach pozorovať, ako to so slovenskou obranou išlo dolu kopcom.

V roku 2009 dostal príslušný rezort 1,5 % z HDP, o rok neskôr už okolo 1,3 %, v roku 2012 1,1 % a v rokoch 2012 – 2014 sa z obrany stala úplná popoluška a výdavky klesli dokonca pod jedno percento (také sú prinajmenšom údaje SSPI – Slovenského inštitútu pre bezpečnostnú politiku). To bol život! Náklady na obranu sa dostali na úroveň európskeho bezpečnostného parazita, susedného Rakúska.

Ficova vláda sa však „pochlapila“. Hoci nikto nepochybuje, že nerada, ale napriek tomu sa pridala k „dvojpercentníkom“ a dokázala dokonca špecifikovať, kam financie prednostne pôjdu. Do modernizovania leteckého parku a do pásových vozidiel. No paráda! Keďže sa Slovensko zbavilo zastaranej a neúčinnej vojenskej techniky sovietskej proveniencie, ozbrojené sily treba vynovovať nielen striedaním straníckych ministrov – česť výnimkám. Ostáva len dúfať, že sa peniaze nestratia v aparáte a v platoch pre civilných zamestnancov ministerstva obrany.

Ficovské Slovensko navyše v Európe považujú spolu s orbánovským Maďarskom za škodnú – za politických kolaborantov s Ruskom. Iste, ide o aktivity s povinnou úvodnou jazdou. Akože zo strany Ruska ide o porušenie medzinárodného práva, ale hneď potom sa ponúkne pravá husacina: Ukrajina je skorumpovaná, kradla Rusku plyn, denne zbytočne umierajú ľudia, dodávky zbraní na Ukrajinu vojnu eskalujú a podobné sústa pre slabších jedincov. Pre Rusko je predsa NATO agresívny pakt čakajúci iba na to, až sa bude môcť vrhnúť na Rusko, túto bezbrannú okrasu kresťanských hodnôt.

Ozbrojené sily SR sú ale v prípade uplatnenia „mušketierskeho princípu“ v článku č. 5 Zmluvy o NATO potenciálnou súčasťou neexistujúcej armády Aliancie a navyšovanie výdavkov na obranu v každej jej členskej krajine je teoreticky namierené proti trpiacemu Rusku. Ale tento problém môže vyriešiť iba ded Vševed. Alebo ide o obyčajné pokrytectvo a hru na dve strany?

Susedné krajiny: Poľsko láme rekordy

Krajiny Pobaltia, Poľsko a Česko sú tiež „dvojpercentníkmi“, Česko však zdoláva túto zatiaľ minimálnu latku tiež až v tomto roku, a to dokonca ústavným zákonom – podobne ako Poliaci. A na zmenu ústavného zákona už sú potrebné priam akrobatické kotrmelce.

Obranu posilňujú dnes všetky krajiny v blízkosti Ruska. Žeby také Fínsko, Poľsko, Pobalťania alebo Švédsko malo s veľmocenským cárskym Ruskom, ZSSR alebo dnešným oligarchickým Ruskom niekedy v minulosti nepríjemnosti? Poľsko týmto spôsobom ale zrejme rozmýšľa. A svoje obranné sily začalo doslovne hýčkať. V tomto auguste podpísalo s USA dohodu o nákupe vrtuľníkov Apache („Apač“) za 10 miliárd (!) dolárov. „Apače“ nahradia vyslúžilé sovietske helikoptéry Mi-24. Ibaže 10 miliárd je niekoľkokrát vyššia čiastka, než Slovensko vydáva na celú svoju obranu, pričom výdavky na „zbrojenie“ už minulý rok dosahovali u slovenského severného suseda 3,9 %, v r. 2025 to majú byť štyri percentá. Viac, než koľko na tento účel minú z HDP samotné USA. Ale v Poľsku kvôli tomu nikto veľmi nereptá.

V Európe majú mnohé národy historický vzorec „arcinepriateľa“. Gréci ho vidia v Turkoch, Chorváti v Srboch, Íri v Angličanoch, Česi v Nemcoch, Slováci v Maďaroch, Ukrajinci v Rusoch a Rusi, ktorí sa „vždy iba bránili“, vo všetkých, ktorí im zahradia cestu za ešte väčším Ruskom. Poliaci majú mimoriadne šťastie, majú týchto tradičných arcinepriateľov hneď dvoch, čo ich udržiava v stave mimoriadnej bdelosti. Ten „arci“ zo západnej strany hraníc akoby zaspal, ten z východu sa, naopak, rýchlo prebral.

Ako na okraj obchodu s vrtuľníkmi neutrálne poznamenal Pawel Bejda, obľúbený poľský politik a momentálne štátny tajomník na ministerstve obrany, nákup vrtuľníkov je „poistka slobody“ a slúži poľským záujmom „odstrašiť tých, ktorí prechovávajú zlé úmysly“ (zdroj AFP, 13. 8. 2024). Koho tým mal Bejda asi na mysli?

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

1 075