Dnes má meniny: Klement
Koniec Novembra 2023 – celá krajina tŕpne a čaká, kedy sused (Rusko) spustí zimnú kampaň. Posledný novembrový týždeň to prišlo, niečo cez 70 dronov. Deň nato sme boli dohodnutí vyjsť si do mesta, napoly pracovne, napoly socializovať sa.
Včera nás bombardovali a dnes popíjam horúci punč v spoločnosti Ševčenka a mladých stand-uperov. Samozrejme, chlapci popri vtipoch pripomínali, že majú škatuľu a zbierajú na auto pre ZSU (pozn. Ozbrojené sily Ukrajiny).
Býval som v malom, prázdnom hoteli na ľavom brehu Kyjeva (pozn. východný breh/časť mesta). Na výber bolo vyslovene mnoho miest na ubytovanie, toto bolo to úplne vzdialené „od všetkého“ (od rizikových objektov pre ruský útok). To som však nevedel, že v okolí kilometra sa nachádza protivzdušná obrana (PVO) ZSU.
Búchalo to pomaly každé ráno. Noci insomnie striedali noci plné výbuchov a zostreľovania dronov. Niekedy triaslo hotelom aj niekoľkokrát za noc.
Človek sedí v metre a číta; v susednej štvrti (na východnom okraji Kyjeva) spadla zostrelená raketa, sú mŕtvi, kráter, ktorý raketa zanechala, je hlboký minimálne 6 metrov a dvakrát tak široký.
Aj v našom okolí, len 400 metrov, padli úlomky dronu na Patriarchal Cathedral of the Resurrection of Christ.
Hoci náš hotel bol „od ruky“, nezaručovalo to bezpečnosť.
Bežný deň, vonku je sivo, hmla a mráz. Vybral som sa na prechádzku do NOVUSu (pozn. sieť nákupných centier). Skoro vždy nosím so sebou bezdrôtové sluchátka, tentoraz to nebola výnimka. Hral mi Boy Wonder a v supermarkete som zrazu cez hudbu začul krik: „Všetci von, kasy sú zatvorené! Všetci na ulicu!“. Rýchlo som na samoobslužke prehodil tovar, zaplatil a personál za mnou zamkol. Ľudia nechávali v košoch svoj nákup a vyšli pred budovu, po ukončení vzdušného poplachu sa vrátili zaplatiť. Ja už som bol na ceste domov, slúchadlá dole, prichádza prvý výbuch, neďaleko. Bývali sme na ľavom brehu, v „nárazníkovej“ zóne. Pokiaľ niečo doletí až ku Kyjevu, väčšinou to PVO zostrelí pred ľavým brehom alebo nad ním.
Po pár minútach ticha prichádza druhá a tretia rana. Vrátil som sa do hotela, kolega nervózne dymí na balkóne. Jedna vec je byť nervózny od hladu, druhá byť nervózny od hladu počas prebiehajúceho raketového útoku teroristov.
Čo sa týka nálad v armáde, je to rôzne. Určite všetci cítia vyčerpanosť a sú sťažnosti najmä na pomalé rotácie na frontovú líniu. Tiež skoro všetci, s ktorými som hovoril, sú sklamaní alebo nahnevaní na tempo, akým pomáha Západ. Niekedy chýbajú banálne veci ako ohrievače do topánok, zateplené alebo vyhrievané spacáky, často sa robia zbierky na nočné videnie či opravu auta. To je asi najžiadanejšia komodita na fronte; drony, nočné videnie a autá.
Cestou na záporožský front (k mestečku Orichiv) sme nevideli veľa premávky na cestách, väčšinou to boli staršie „žiguliaky“, občasne dodávka, ale veľmi často nás obchádzali ťahače naložené SUV a inými 4×4 autami.
Čo ma prekvapilo, že na pol ceste medzi Záporožím a Orichivom naše rádio v aute vypadlo a za chvíľu sme chytili nejaké povstalecké rádio z Donecka. Hovorili o svojich dobrovoľníkoch, zbierkach na drony a sem-tam hodili nejakú vtipnú poznámku alebo mleli propagandu Kremľa. Samozrejme, v ruskom jazyku. Niekde mám uloženú minútovú nahrávku, ktorú som stihol nahrať predtým, ako som nemohol už viac točiť z bezpečnostných dôvodov.
V samotnom Orichive sme sa zdržali asi 20 minút, vyložili sme humanitárnu pomoc pod dohľadom armády a promptne sme odišli ďalej od línie. Situácia je podľa miestnych obyvateľov zlá. O jedlo síce nie je núdza, ale front sa posúva tam a spať niekoľko kilometrov od ich obydlí. Zdržujú sa väčšinou vo vnútri domov, aby neupútali pozornosť nepriateľských prieskumných dronov. Dokonca aj „humanitárku“ rozdávajú postupne, aby sa na jednom mieste nezdržiavalo príliš veľa ľudí.
Rusi sa často mstia civilistom, u ktorých dronmi vidia ukrajinskú armádu alebo stáť ich vozidlá. Skamarátil som sa s jedným z veliteľov, ktorí sú v Orichive už legendy. Starší pán, hneď si vypýtal moje číslo a pozval ma na večeru k manželke do Kyjeva. Úplne ma to vytrhlo z reality vojny, z momentu, že síce sme v Záporoží, o pár hodín budeme na ceste do Kyjeva, no on bude naďalej musieť byť na fronte, dohliadať pod ostreľovaním na svojich chlapcov.
Pán veliteľ, ako keby na mne niečo uvidel, a celá vojna zostala za chrbtom. Hovorí, že mám prísť, že domov sa má vracať až po Novom roku,.. čo ma teší, ale na druhej strane je to úsmev cez slzy – sviatky bude tráviť na fronte. V chlade zákopov.
Pani, u ktorej sme nechali dobrých 30 vriec humanitárnej pomoci, nám na cestu dala buchty s mäsom a fazuľami. Nemal som to srdce ich vziať, ale ani odmietnuť. Dúfam, že ju ešte navštívim a porozprávame sa s ňou o niečo dlhšie.
Autor reportáže: Andrej Gmitro
- Podivná hra Ameriky. Dovolí Ukrajincom zaútočiť až na Moskvu?
- Štúdia ukazuje, ktoré potraviny urýchľujú starnutie. Na tanieri ich možno máte každý deň
- Nikita Slovák: Kým idealisti mleli čosi o lepšom svete, komunisti pochopili, že moc bude mať vždy len ten, kto má peniaze
- Ukrajina po mesiacoch získala dôležité povolenie, Turecko pre ňu chystá plán zmrazenia vojny. Čo ešte priniesol vojnový týždeň?
- USA nútia EÚ k samostatnosti, má si zvyknúť na hrozbu vojny. Rysuje sa projekt európskej CIA, no šance sú malé
- Je vášnivý včelár a zarytý ekológ. Jeden z najzvodnejších mužov sveta dostal meno po renesančnom géniovi
