Najprv sme utečencov z Ukrajiny prijímali s porozumením, no to akosi vypršalo. Vojna u suseda je však aj naša vojna

Najprv sme ich prijímali s porozumením. Vojna u suseda je totiž jednoznačne naša vojna. Aby nie! Ich štát napadla po zuby ozbrojená veľmoc, vojensko-technicky jedna z najlepších na svete, geograficky kolosálne obrovská (najväčší štát na zemeguli) a čo do ľudských rezerv jasne vo výhode.

Ich krajina bola napadnutá štátom, s ktorým navyše malé a menšie okolité národy ako Fíni, Estónci, Lotyši, Litovčania, východní Nemci, Maďari, ale aj bývalí Čechoslováci nemajú dobré skúsenosti. Do všetkých týchto krajín, a to nehovorím o národoch Strednej Ázie, vstúpila tvrdá čižma vojakov ruského, resp. sovietskeho impéria, najnovšie na tankoch so zvláštnymi poznávacími znameniami. Už nechýbajú ani rakety a moderná vojenská novinka – drony. Útočí sa na všetko, čo sa pohne, aj na to, čo sa nehýbe (energetická infraštruktúra, to preto, aby tí, čo sa ešte hýbu, zmrzli postojačky). Na rozbombardované domy sme si z videozáberov už zvykli. Podobne, ako pred viacerými rokmi na pravidelné suché hlásenia masmédií, že v Sarajeve, Mostare alebo inde v Bosne prišli pri ostreľovaní tu dvaja, tu desiati, tu iný počet „okoloidúcich“. A to každý deň.

Je už takmer pravidlom, že obeť označia za vinníka. Ukrajina nie je výnimkou. Ruský prezident, ktorý otvorene smúti za rozpadom Sovietskeho zväzu (len si predstavte, že nemecký kancelár by vyjadril poľutovanie nad skazou Tretej ríše) a ktorý obvinil Poliakov z toho, že oni vlastne zapríčinili druhú svetovú, pretože neustúpili Hitlerovi a nedali mu Gdaňsk a spojnicové teritórium s východným Pruskom (Koenigsberg). Sovieti nakoniec Poliakov zachránili a nechali exemplárne popraviť 21 000 zajatých poľských dôstojníkov a duchovných špičiek národa. Ich smrť bola nutná, veď inak by predsa utvrdzovali Poliakov v ich protinacistickej a protikomunistickej nenávisti. A tak si pre istotu s Hitlerom Poľsko bratsky rozdelili pol na pol. A bolo po Poľsku, začala sa Druhá svetová vojna.

V demonštráciách v Prahe alebo v Bratislave sa nálady proti ukrajinským imigrantom presúvajú z hesla Sláva Ukrajine až po slogan Ukrajinské k***y. Oni môžu za to, že sa bojíme mrznúť v zime. Oni sú zodpovední za domácu infláciu. Dostáva sa im zdravotnej starostlivosti, o akej sa celý život pracujúcim Slovákom len sníva. Oni sú na vine preto, že sa bránia. Američania, Briti, Poliaci a iné štátne entity ich dodávkami zbraní len udržujú v tej smiešnej defenzívnej zanovitosti. Mali sa predsa rozumne podvoliť a zabránili by tak zbytočnému krviprelievaniu. Ibaže by opäť začali hovoriť po rusky. No a? Však používanie ukrajinčiny by im Rus nezakázal – vo folklóre a vidieckej tvorivosti. Veď Ukrajinčina je iba spotvorenou hatlaninou ruštiny. Tak o nej hovoria poprední ruskí politici a nezaostal ani ruský patriarcha.

Čo keď sa Ukrajinci začnú brániť protiútokmi na samotné Rusko?

Otázka je to úplne legitímna. Ak vás niekto napadne, budete sa brániť a ak vám beztrestne ničí celú civilnú aj priemyselnú infraštruktúru, skôr či neskôr to agresorovi vrátite rovnakou mincou. Neprekvapí, že druhá strana, podporovaná všemožnými mierovými hnutiami, bude teraz obviňovať vás z barbarstva, porušovania ženevských dohôd a už z vás nebudú nacisti, ale hneď esesáci, nadávky „nacisti“ a „banderovci“ sú už ošúchané a nezaberajú.

Ale vám neostane nič iné ako preniesť bojisko na územie nepriateľa. Západ to nepodporí, bojí sa celosvetového konfliktu. Ale bude ho musieť riskovať, ak mu na Ukrajine záleží viac ako na vlastnom pohodlí.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

1 056