Dnes má meniny: Elvíra
Obsahuje 60 miliónov metrov kubických vody, má viac ako 300 hektárov a hlboká je 50 metrov a je najväčším zdrojom pitnej vody v strednej Európe. Reč je o vodnej nádrži Starina, ktorá bola vybudovaná v rokoch 1981 až 1988 pre zásobovanie pitnou vodou predovšetkým Prešovského a Košického kraja. Výstavbe ale predchádzalo vysťahovanie siedmich dedín, a to z dôvodu ochranného pásma zdroja pitnej vody. Išlo o obce Dara, Ostrožnica, Ruské, Veľká Poľana, Smolník, Zvala a Starina.
Jej okolím sú chránené bukové pralesy. Medzi „domácich“ patria jelene, vlky, rysy či zubry, ktoré sa na Slovensku nachádzajú iba na tomto mieste. Starinu tiež obývajú vydry a bobry a hniezdi tu viac ako 50 druhov vtákov.
Skôr ako začalo napúšťanie v roku 1987, bolo potrebné premiestniť aj pozostatky ľudí, aby nedošlo ku kontaminácii vody.
„Ja som mala vtedy šesť rokov, ale starí ľudia sa s tým nemohli zmieriť a veľa pozomieralo. Keď ich dali z rodného kraja, z lesov do bytoviek,“ hovorí Humenčanka, ktorá sem prišla zapáliť sviečku. „Dedka tu mám pochovaného, vo Veľkej Poľane. Bol tuším posledný pochovaný, potom sa to už vysťahovalo.“
„V Starine, obci, podľa ktorej je pomenovaná nádrž a bola zatopená, došlo k sanácii. Všetky hroby boli premiestnené do obce Stakčín. Šesťdesiat neznámych, vrátane vojakov zo svetovej vojny, bolo umiestnených v spoločnom hrobe. V ostaných obciach cintoríny ostali a od toho roku 1987 až dodnes v čase sviatkov navštevujú svojich pozostalých na cintorínoch,“ uvádza František Onderko, vtedajší zmocnenec výboru pre výstavbu nádrže.
Vysťahovaných bolo zhruba 3 500 ľudí. Hroby je dnes možné navštevovať v obciach Dara, Ostružnica, Smolník, Zvala, Ruské a Veľká Poľana.
„Ja mám živý obraz pred sebou aj teraz, keď bol prvý kostol v Starine odstreľovaný – to bolo niečo strašné. Ľudia sa poschádzali, bránili robotníkom v postupe a keď ho odstrelili, tak babky tam aj plakali, takže bolo to dosť kruté,“ dodáva Onderko.
Keďže ide o oblasť najvyššieho stupňa ochrany pitnej vody, do oblasti nie je možné jazdiť bez povolenia. Počas sviatkov Pamiatky zosnulých vodohospodársky podnik udeľuje výnimku a pozostalí si tak aspoň symbolicky môžu uctiť pamiatku pred krížmi vedľa ciest, na miestach niekdajších futbalových ihrísk či niektorých domov.
„Chodíme sem spomínať,“ hovorí jeden z obyvateľov vysídlených dedín. „Aj keď to bolo ťažké, význam vodnej nádrže je veľký a ozaj je potrebná, takže človek sa s tým zmieri, hoci sme odtiaľ museli odísť.“
„Treba to tu počistiť, postarať sa o tie hroby,“ hovorí ďalšia bývalá obyvateľka, ktorá do najvyššie položeného cintorína na Slovensku vo Veľkej Poľane chodí zapáliť sviečky na hroby blízkych. „Hoci sa musela dedina vysťahovať, kostol a cintorín tu ostali, lebo táto časť nebola zaliatá vodou. Museli sme odísť kvôli ochranného pásmu.“
„Stále ma to ťahá tam, kde som vyrastala. Nestihlo sa ani ísť do nemocnice, takže aj v občianke mám rodisko Veľká Poľana,“ dodáva Humenčanka.
