Migrácia do Európy predstavuje sociálne mínové pole. Prečo sa prisťahovalci na Slovensko príliš nehrnú

Nepredvídané udalosti ako pandémia kovidu, krutá vojna medzi Ruskom a Ukrajinou a najnovšie prebiehajúci a perspektívne makroregionálny arabsko-izraelský konflikt poslali k zimnému spánku staršie akútne hrozby ako terorizmus, jadrovú proliferáciu, surovinovú krízu alebo nelegálnu imigráciu. Ale tieto bezpečnostné, kultúrne, ekonomické a demografické ohrozenia skutočne iba nakrátko zaspali.

Netýkajú sa len Európy, keďže imigrácia sužuje kvantitatívne na prvom mieste USA. To nás však už môže zaujímať menej. Podobne ako západnú časť Európy trápi prisťahovalectvo z Ukrajiny menej než tú „stredo-východo-európsku“. Vlny ukrajinských imigrantov sú totiž legálne v tom zmysle, že žiadny obyvateľ Ukrajiny nemusí o krajine, ktorú opustil, podvádzať úrady a tvrdiť, že je Sýrčan alebo Somálec. To by už vzhľadom na fyziognómiu nebolo vtipné.

Prečo sme Ukrajincov akceptovali a k moslimom chováme podozrenie

Iste, Ukrajinci sú zo susedstva, priamo hraničia s niekoľkými štátmi EÚ, pomerne ľahko sa integrujú a ak odhliadneme od zradného prízvuku, nemajú v slovanskom prostredí problémy nevyčnievať z radu. Obrovskú väčšinu z nich tvoria ženy s rodinami, percento mužov je zanedbateľné a je dôvod nazerať na nich, ak sú v odvodovom veku, ako na odpieračov vojenskej služby. Skutoční patrioti na Ukrajine ostali alebo uposlúchli výzvu a podriadili sa vojenskému rozkazu hlásiť sa na front.

Napriek faktu, že celosvetová organizácia, ktorá bdie nad právami utečencov, UNHCR – Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov – z princípu nerobí rozdiel medzi utečencom z Ukrajiny a trebárs z Líbye, niektorí z nich sú v Európe prijateľnejší ako tí iní. Tí iní, spravidla nelegálni utečenci z Afriky a Arábie, majú v talóne kartu, ktorú ani nemusia vyťahovať: sú Európanom, najmä tým z Poľska, Česka alebo Slovenska, blízki nielen jazykom, ale aj tým, čo sa označuje všeobecným pojmom kultúra. Takže priznajme bez mučenia, máme skutočne dvojaký meter a máme aj dôvod, aby sme ho mali taký. Ono tú neskrývane väčšiu blahosklonnosť verejnosti a skryte aj úradov badať napr. aj smerom k takej uzavretej a tichej komunite Vietnamcov.

Ak by v miestach, kam ich vynútená imigrácia zaniesla, Ukrajinci zostali aj natrvalo, v rozmedzí jednej-dvoch generácií sa dá očakávať nielen ich integrácia, ale aj úplne dobrovoľná asimilácia, akokoľvek ich k nej nikto nebude nútiť. Okrem iného sa utečenci z Ukrajiny snažia okamžite si nájsť prácu, aj keď často podradnú.

Štatistiky nám čo-to napovedia, ale to je len špička ľadovca

Celkovo, a tu sa musíme spoľahnúť na údaje UNHCR, ktorý sa zase musí spoľahnúť na národné štatistické úrady, opustilo ani nie 37-miliónovú Ukrajinu po vpáde ruských vojsk 24. februára 2022 do polovičky roku 2024 takmer 7 miliónov ľudí, pričom ďalších 8 miliónov patrí k tzv. vnútorným vysídlencom. Ale stretnúť v nejakom slovenskom meste skupinu po rusky alebo ukrajinsky hovoriacich, vás nechá vo väčšom kľude, ako stretnúť skupinku mladíkov, ktorých jazyk aj výzor odhadnete na arabské pozadie. A predtým ste si navyše možno nechali ukázať zábery z južného Izraela zo 7. októbra 2022, ktoré ukazujú useknuté ruky, rozpárané bruchá, vypichnuté oči, spálené telá a sťaté hlavičky sotva narodených. Hoci si humanisticky nahovárate, že nie každý Arab je z Gazy a nie každý Gazan je hamasista, ak ste slabšia povaha, tak to s vami pri takom stretnutí hrkne.

Podľa oficiálnych údajov (OSN, národné štatistické úrady, Eurostat) sa na Slovensku do konca minulého roka zdržiavalo 109 000 ukrajinských utečencov, v Česku 363 000 a v Poľsku 960 000 (v Maďarsku napr. oveľa menej ako na Slovensku). Zvyšok z uvedených siedmich miliónov je roztrúsených v iných krajinách. Vďaka nevyberavému bombardovaniu civilných cieľov ruskými gerójmi ich počet do augusta 2024 nepochybne narástol.

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: freepik.com

Ako je to s „tými inými“ utečencami

Po imigračnom šoku v roku a po roku 2015 a po relatívnom útlme nelegálnej migrácie v dôsledku pandémie kovidu môžeme konštatovať, že prísun imigrantov z Afriky a moslimských krajín celého širšieho Stredného východu sa opäť dal do pohybu plnou parou. Slovensku sa táto obnovená vlna zatiaľ vyhýba a všetky doterajšie slovenské vlády si v otázke opatrnosti voči moslimským prisťahovalcom boli kupodivu veľmi zajedno. Existuje aj štatistika „najcudzineckejších“ miest v EÚ, v ktorej suverénne dominuje Londýn (pravda, už ex-EÚ), kde sa 1/3 obyvateľov narodila mimo územia Spojeného kráľovstva. Nasledujú Paríž, Brusel, Berlín, Franfurt nad Mohanom, Madrid, Štockholm. Nemecko je hlavným lákadlom. Na neuverenie, každý piaty obyvateľ Nemecka je cudzinec! V národe tak veľmi zaťaženom rasistickou minulosťou to začína vyvolávať sociálne otrasy.

V podstate všetci utečenci z moslimského sveta si prišli do EÚ (ale aj do veľkých miest Nórska, Švajčiarska alebo dokonca Islandu) zachrániť holý život. Môže tomu tak teoreticky byť, ak by sme neboli konfrontovaní so zvláštnymi okolnosťami. Z moslimských diaľav prichádzajú z 90 % mladí muži. Ich starší príbuzní, deti a ženy sa tak o holý život báť nemusia? Prečo? Pozoruhodné je aj to, že väčšina týchto mladých mužov pochádza zo Sýrie, ale nemôžu sa preukázať pasom – cestou ho na rozdiel od mobilov stratili.

Iste, sirény dohadzovačov ich presviedčajú, že ich v cieľových krajinách automaticky čakajú rozprávkové sociálne dávky. Do štátov, ktoré im to nespravodlivo odopierajú a kde ich nečaká bezpracný príjem (také Slovensko), sa ani trochu netlačia, hoci sa už nemusia obávať o „holý život“. EÚ sa, pravda, usiluje vnútiť všetkým svojim členom uniformované sociálne dávky, ale to nezabralo. Aspoň v tomto ťahá nefunkčná Vyšehradská skupina za jeden povraz.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

1 765