Maďarsko sa teší na nástup Trumpa a nového amerického ambasádora. Ten doterajší na Orbánovi nenecháva nitku suchú

Problémy EÚ a NATO s Orbánovým Maďarskom trvajú už dlhšie. Maďarský premiér, podobne ako ten slovenský, patria k najväčším ruským poskokom v strednej východnej Európe a úplne tak vykoľajili nepísaný zahraničnopolitický a bezpečnostno-politický konsenzus vo Vyšehradskej štvorke. Obe krajiny v zastúpení svojich predsedov vlád bránia pomoci EÚ napadnutej Ukrajine a ten slovenský premiérko práve vyjadril obavy, že Západ chystá novú „mníchovskú dohodu“ proti Ukrajine.

Obavy sú namieste. To by znamenalo, že Rusku nechajú to, čo si ukradlo, ale zvyšok ostane Ukrajine. Tá už nebude mať nároky na susedné štáty. Ukrajinu by tak expresne mohli prijať do NATO, azda aj bez Akčného plánu členstva, t. j. niečo ako „na skúšobnú dobu“. Fínsko a Švédsko sa do Aliancie týmto expresným spôsobom dostali. Najmä Fínsko sa vyhlo možnej ruskej agresii (bezpečnosť je vždy aj o scenároch). Aj v Helsinkách majú pravoslávne kostoly a čo keby ich ohrozovali fínski Eskimáci (Inuiti?). Potom by ruský prezident ako deklarovaný „ochranca kresťanskej viery“ musel dať povel vojensky „deeskiminizovať“ bývalú cársku kolóniu Fínsko.

Do EÚ to Ukrajine ešte chvíľu potrvá. Ukrajinu načim nie „debanderizovať“ a „denacifikovať“, to je skôr problém Ruska a jeho systému, ktoré potrebuje aj „dekomunizáciu“ a ktovie, možno aj „decarizáciu“. Ukrajinu je potrebné „deoligarchizovať“, čo bude zložitá, ale na rozdiel od totálne skorumpovaného Ruska zvládnuteľná úloha.

Len nie na Západ, Ukrajina, volajú z Budapešti a z Bratislavy

To, čoho sa proruskí kolaboranti desia, je hrozivá predstava, že by sa Kremeľ musel zmieriť iba s obsadením pohraničia a nedobyť zvyšok Ukrajiny, ktorá, raz v NATO, sa stane pre Moskvu cestou zarúbanou. Môže sa repete vyhrážať treťou svetovou, ale výboj západným smerom mu zatarasia. To je hrozivá predstava pre momentálnych šéfkov vlád v Maďarsku a na Slovensku. No ale nezvolili sme si takých „týpkov“?

Budapešť je trochu väčší kaliber ako Bratislava a má vo svete už síce malú váhu, ale väčšiu ako Slovensko. Aj tak má Viktor Orbán problémy s disciplínou svojich podriadených. Musel sa napr. v rozhlasovom vystúpení ohradiť proti „nerozvážnemu“ výroku svojho blízkeho spolupracovníka (poradcu) a menovca Balásza Orbána, ktorý dal najavo, že (cit. podľa agentúry MTI) „po lekcii z potlačeného povstania z roku 1956 by Maďarsko v prípade ruskej invázie zrejme nekládlo odpor, ako už tretí rok robí Ukrajina“.

Trochu to pripomína indisponovanosť minulého a možno aj budúceho premiéra Česka, Andreja Babiša, ktorý v priamom vysielaní nevedel odpovedať na otázku, či by Česká republika podporila Poľsko, ak by ho „Rusi“ napadli. Tak to už bola silná káva. Nie je to Česko náhodou členom NATO? Znamená to, že násilnícky štát má vždy navrch. Nemalo teda zmysel, aby sa Poľsko bránilo proti nemeckej a sovietskej agresii (Poliakov to stálo milióny životov), aby na Slovensku vypuklo SNP (neboli by žiadne popravy a vypaľovania v dedinách), že sa západný svet bránil proti útoku Severokórejčanov na Južnú Kóreu alebo Bangladéšania proti Pakistancom, atď.

Trumpov emisár strednej Európe

A do maďarskej politiky sa nevyberavo oprel americký veľvyslanec David Pressman už dávnejšie, dokonca verejne na Budapeštianskom fóre, ale robil to priebežne. Je to, samozrejme, Bidenov človek a o V. Orbánovi je známe, že je kamarát s D. Trumpom. Ešte pred novembrovými voľbami ho Trump prijal na Floride a v Európe táto návšteva spôsobila nevôľu podobne ako Orbánova „mierová misia“ v Moskve. Orbán akoby s malou zmenou kopíroval Trumpov Slogan: „Make Hungary great again“.

David Pressman, ktorý hovorí menom svojej vlády, obvinil Orbána z viacerých prešľapov, ktoré spojenci nerobia: z dvojakej reči („doublespeak“), inými slovami z rétorického pokrytectva; zo sústredenia ekonomickej moci v rukách jednej vládnej strany a niekoľkých oligarchov (použil termín „handful of businesspeople“); zo zákulisných vzťahov s Moskvou a Pekingom; z ľahkovážneho uľahčenia vízovej povinnosti pre občanov Ruska a Bieloruska do Maďarska, čiže do EÚ a tým z ohrozenia bezpečnosti Európy (EÚ); z pyramidálneho nárastu korupcie v Maďarsku. A dodal trochu štipľavú historickú poznámku:

„Ako môže krajina, ktorá zažila rok 1956, byť v takých vzťahoch s Ruskom? Ako môže byť táto krajina členom EÚ a viesť vojnu proti Bruselu? A ako môže krajina, ktorá sa tvári ako spojenec USA, ústami svojho premiéra tvrdiť, že je jeho protivníkom?“

Orbán bude mať, ako inak, naporúdzi veľmi pohotovú odpoveď: Sme zvrchovaný a suverénny národ, ktorému všetci ubližujú a budeme si robiť, čo my chceme.

Autor je bezpečnostný analytik.

163