Dnes má meniny: Cecília
Žijeme v epoche globálnej pandémie (kovid a jeho poddruhy). O pandémiách v praveku toho veľa nevieme, lenže svet bol oproti dnešku len sporadicky zaľudnený a máme k dispozícii len pazúriky, kosti.
Historici ale zaostria vašu pozornosť na existenciu pandémií už od ázijského staroveku, ďalej cez archeológov prehistórie, kultúry hlinených džbánov a hrncov. Niečo viac už o tom vieme z gréckej a rímskej antiky, teda protohistórie – ale aj to je žalostne málo, Starovekým historikom sa nedá veriť, často si nevedeli overovať fakty, brali ich z druhej až piatej ruky alebo si jednoducho vymýšľali.
V európskom stredoveku už začínajú byť údaje hodnovernejšie. Relatívne spoľahlivejšie informácie máme až o čiernej smrti, pľúcnom (odborne bubonickom) more od 14. storočia. Striedavo udieral na Európu až do druhej polovice 18. storočia, ale najväčšiu pohromu spôsobil v 14. storočí. Počet obyvateľov vtedy vraj klesol minimálne o jednu tretinu (niektorí uvádzajú aj jednu polovicu), hoci to sú údaje týkajúce sa vtedy už plne kristianizovanej Európy so vznikajúcimi univerzitami. Ako to už býva bežné v ľudskej povahe, okamžite sa začal hľadať vinník tejto zdravotnej katastrofy a ako prví boli naporúdzi Židia, po 15. storočí aj Cigáni (dnes Rómovia) a všetci s kožnými chorobami, najmä „napadnutí leprou“, teda malomocní.
Kde sa to začalo
Dnes sa má za to, že mor do Európy prichádzal obchodnými loďami z Ázie a Afriky, čo sa na situáciu v polovici 14. storočia veľmi nehodí. Tak ako v prípade kovidu sa však už vtedy predpokladalo, že táto pandémia vzniká zo styku so zvieratami. Teória, že mor vyvinuli americkí Indiáni v Pentagone (ako neskôr HIV/AIDS) vtedy nemohla nikoho osloviť, svet bol geograficky ešte negramotný. Realistickejšie úvahy operovali s tézou, že pandémiu rozšírili blchy z krýs a bolo zrejmé, že neutešený stav ľudsko-ľudskej hygieny pandémiu podporuje. Z obsluhujúceho personálu chorých umierali najviac nie lekári, ale kňazi, mníšky a mnísi, ktorí mali styk s nakazenými v náplni práce. Ešte v polovici 17. storočia ochromil na dva roky mor Londýn, vtedy druhé najväčšie mesto Európy, keď údajne jedna štvrtina Londýnčanov na dôsledky pandémie zomrela (1665 – 1666). Nie je náhodou, že prvý splachovací záchod (WC ako ho dnes poznáme, hoci už x-krát zmodernizovaný a so zablokovaným spätným zápachom) začali v polovici 19. storočia používať v Anglicku. Aj pri prvej vlne kovidu vtedajší „pandemiológovia“ radili, že po návrate z „exteriéru“ je nutné umývať si ruky aspoň dvadsať sekúnd mydlom a teplou vodou.
Ochrana a prevencia
Karanténu tiež nevymysleli dnešní pandemiológovia, pred morom z nakazených miest už dávno utekali do zdravšieho vidieckeho prostredia bohatí mešťania, šľachtici a tí, ktorým sa dnes hovorí „elity“ (členovia Orwellovej „vnútornej“ štátostrany sa do dejín votreli až neskôr). Európska literatúra si ctí talianskeho básnika 14. storočia Giovanniho Boccaccia, ktorý vo svojom diele Dekameron opísal zdravotnícky azyl a intelektuálne kratochvíle utečencov pred pandémiou v jednej florentínskej vile. Samozrejme, existovali aj nemocnice (špitály), kde však nakazených neliečili, ale karanténne izolovali, kým nezomreli. Cintoríny boli preplnené, takže nebohých hádzali do hromadných jám.
Konšpiračné teórie sa šírili podobne ako dnes. Často boli živené tvrdeniami, že pandémiu vymysleli „páni“, aby ich chudoba neprerástla. Je to síce absurdné (kto tak asi na tých pánov pracoval?), ale svet sa v šírení dezinformácií odvtedy veľmi nezmenil. V každom prípade, pandémie boli schopné zmeniť sociálnu štruktúru kontinentu a hoci sme ich všetky prežili, objavujú a budú sa objavovať nové a ďalšie. Po morových ranách sme tu mali okrem iného choleru, španielsku chrípku (tá si ako obete vyberala mladšie ročníky, nie seniorov), SARS, MERS, chorobu šialených kráv, ebolu, prasací mor, teraz kovid, možno aj jeho deviatu vlnu. A zvládli sme to. Preto treba zostať pozitívne naladený.
Autor je bezpečnostný analytik.