Jan Palach: Zrkadlo našej úbohosti, alebo keď sa z prispôsobivosti stáva kapitulácia

V januári 2023 v dnešných samostatných štátoch – Česku a Slovensku – spomínali na jedno smutné výročie. Na udalosť, ktorá bývalým Československom otriasla, si vybavuje množstvo stále ešte žijúcich pamätníkov.

Bolo to na dlhé roky naposledy, keď sa celým štátom prehnala vlna akejsi sebareflexie a ľudia mali možnosť uvedomiť si bezvýchodiskovosť situácie po okupácii armádami Sovietskeho zväzu a jeho štyroch satelitov v rámci Varšavskej zmluvy. Nezúčastnili sa len Rumuni a ani Albánci, ktorí v tomto pakte už len dožívali a po invázii 21. 8. 1968 z neho definitívne a oficiálne vystúpili.

Čo sa stalo

Vo štvrtok 16. januára 1969 sa jeden študent na pražskom Václavskom námestí polial benzínom a zapálil. Jeden z okoloidúcich po niekoľkých minútach plamene uhasil, ale pre ťažko popáleného študenta už bolo neskoro. Zomrel v jednej z pražských nemocníc 19. januára 1969. Pred smrťou stihol poskytnúť rozhovor, v ktorom vysvetlil motívy svojho činu.

Študent sa volal Ján Palach a bol poslucháčom Filozofickej fakulty Karlovej univerzity. Neskôr sa z neho stala zaslúžená legenda, vtedy však už bolo možné prvýkrát zakúsiť, čo je to manipulácia s informáciami, faktami. Čo je to dezinformácia a lož zo strany orgánov, ktoré v Československu osvedčenými plazivými a stále rýchlejšími krokmi preberali kontrolu nad verejnosťou, ktorá sa začala sťahovať do seba, do svojej pragmatickej, oportunistickej ulity a rezignovala na odpor ako verejné protesty proti kolaborantskej komunistickej strane (KSČ/KSS), štrajky a iné vyjadrenia nesúhlasu.

Ján Palach patril medzi tých, kto bol zúfalý z nastupujúcej normalizácie a šíriacej sa atmosféry beznádeje. Rozhodol sa vyburcovať ľudí z ľahostajnosti už preto, že vnímal ten obrovský zlom v reakcii obyvateľstva v porovnaní s elánom a duchom odporu v augustových dňoch. Spôsob, akým sa rozhodol ukončiť svoj život, možno ovplyvnili správy o budhistických mníchoch, ktorí sa upaľovali na protest proti diskriminácii budhistov a presadzovaniu katolicizmu v Južnom Vietname. Ale to je len teória a nie je podstatná pre vtedajšiu československú realitu.

Rozlúčka s Pražskou jarou

Jeho pohreb na Olšanskom cintoríne v Prahe bol predposledným masovým protestom proti sovietskej okupácii. Tým posledným sa potom na dlhé roky stali demonštrácie vo viacerých mestách pri 1. výročí okupácie 21. 8. 1969. Na Palachov pohreb prišli desaťtisíce ľudí, z vysokých vládnych a straníckych predstaviteľov sa radšej neobjavil ani jeden. Samozrejme, už vôbec nie šéf (1. tajomník) KSČ Alexander Dubček, ktorý sa držal svojho postu ako kliešť, aj keď mu to nepomohlo. O pár mesiacov ho zvrhol ambiciózny Gustáv Husák a urobil z neho najvyššiu figúrku v nesvojprávnom parlamente, potom ho upratal ako bezvýznamného ambasádora do vtedy exotickej krajiny (Turecka) a nakoniec ako „vyhodeného“ komouška mu dovolil robiť dozorcu v jednom podniku lesného hospodárstva.

Niekoľko ľudí sa Palacha snažilo napodobniť (najznámejší je upálenie sa študenta Jana Zajíca na tom istom mieste), ale ich činy a smrť už režimná propaganda zatajovala, kamuflovala alebo prekrúcala. Toho a ďalšieho vývoja sa našťastie Ján Palach už nedožil, inak by sa asi upálil druhýkrát.

Veľký omyl, ktorého si radšej nevšímame

Ten omyl spočíva v široko zdieľanom názore, že Ján Palach sa upálil na protest proti okupácii Československa armádami piatich komunistických krajín, že sa upálil „za nás“. Lenže nie, tento študent sa upálil na protest proti tomu, že sme sa s touto okupáciou tak ľahko zmierili, teda na protest proti nám.

Slovensko sa do podobnej situácie dostalo v polovičke 90. rokov, keď jeho najvyšší alfa samec hulákal o „národnoštátnych“ záujmoch Slovenska a „národnej hrdosti“, lenže morom tankov vyzbrojený bývalý pán mal vtedy iné problémy, ako dávať autokratom na Slovensku nádej.

Dnes tu máme iného alfa samca, ktorý opakuje frázy o národnoštátnych záujmoch a hrdosti, more tankov bývalého pána sa trochu približuje k Slovensku, lenže dejiny sa málokedy opakujú a Jána Palacha nie je vďaka aktivite spoločnosti na Slovensku našťastie treba.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

1 200