Dnes má meniny: Klement
Sankcie, ktoré západné krajiny uvalili (tak znie odborné sloveso v minulom čase) na Rusko po začatí “vojenskej operácie” proti Ukrajine, nebudú zrejme účinné. Ale už sám termín “vojenská operácia” je pokrok, nehovorí sa o internacionálnej alebo bratskej pomoci ako v bývalom Československu v r. 1968.
A pochybujem, že na Ukrajine vznikne nejaké “Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti”, na ktorý v bývalom ČSSR prisahali všetci, ktorí potom vstupovali do KSČ/KSS. Podobná strana už na Ukrajine nemá šancu, to by sa musela zamaskovať iným názvom a nesmel by tam chýbať prívlastok “demokratická”, “národná”, “ľudová”.
Sankcie sú alibistickou strelou. Chcete vojnu alebo kľud?
Nikto nechce vojnu, každý chce kľud. Ale skúste si predstaviť, že by Veľká Británia niekedy v roku 1940 vyhlásila sankcie proti Nemecku a požadovala “dialóg”, keď na jej územie každodenne vzlietali stovky lietadiel Luftwaffe. Winston Churchill, stará britská líška, dobre vedel, že v takýchto prípadoch politika dialógu povedie len a iba k stupňovaniu požiadaviek druhej strany. Typické je, že samotný pojem “sankcie” nemajú nijakú medzinárodnú normatívnu definíciu, majú totiž represívnu povahu. Prakticky ide o trest voči štátom, ktoré sa dopustili niečoho zlého. Štruktúra OSN ale uznáva sankcie len za predpokladu, že ju uzná jej Bezpečnostná rada, inak si sankcie z radov jej Valného zhromaždenia môžete založiť do archívu.
Sankcie majú potrestať vládu, nie obyvateľstvo, ale to je, samozrejme, fikcia. Sankcie predstavujú široké spektrum aktivít zameraných proti vláde daného štátu – vojenské, dovozné, vývozné, sociálne, psychologické a najmä ekonomické. O tie posledné sa pokúša voči Rusku EÚ, ale naráža tu na problém ľudských práv. Sankcie nepôsobia, ak je vládnuca vrstva ľahostajná voči vlastným občanom, takže vy sankciami neubližujete zabetónovanej garnitúre v Kremli, trpia nevinní občania! Potom ale aj ústavne zakotvené právo na štrajk je mýtom. Nebudú trpieť štrajkom popolárov hygienicky nevinní občania?
Úspešné a neúčinné sankcie
Úspešných sankcií nájdeme v nedávnych dejinách málo. Trochu vydarené boli určite sankcie USA v dôsledku sovietskej invázie do Afganistanu v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Dôsledkom bol hospodársky kolaps celého komunistického bloku a jeho ekonomickej pohromy – bábky zvanej RVHP, aj keď sa dá namietať, že tento blok bol hospodársky na dne už predtým. Úspešné boli aj sankcie proti Juhoafrickej republike alebo proti bývalej Juhoslávii. Trochu humorné pripadajú hrozby sankcií bývalého Sovietskeho zväzu proti Fínsku. V r. 1958 sa premiérom tohto štátu stal prozápadný politik Karl-August Fagerholm a Sovieti pohrozili Fínom, že ak nezastavia vydanie pamätí bývalého ministra vnútra Y. Leinoa (bývalého zapáleného komunistu), bude zle. Sovieti dobre vedeli, čo sa v tých pamätiach nachádza, ale Kremel pohrozil sankciami, veď tu bola “finlandizačná” dohoda, Fínsko nesmelo porušovať zahraničnopolitické záujmy ZSSR. Fínsky prezident Urho Kekonnen sa ponáhľal do Moskvy a ubezpečil Kremeľ, že žiadna kniha renegáta Leiona sa nevydá.
Tých neúspešných sankcií však môžeme narátať viac. Zlyhali napr. proti Iránu aj proti Severnej Kórei, neuspeli proti frankistickému Španielsku. Kedysi mi veľvyslanec Nizozemska na ich ambasáde v Bratislave rozprával, ako po zostrelení malajzijského lietadla pravažne s holandskými pasažiermi v roku 2014 (asi 300 obetí) zaviedlo Nizozemské kráľovstvo sankcie proti Ruskej federácii. Bolo to kontraproduktívne. Rusko okamžite naštartovalo protisankcie, lenže “krajina tulipánov” vyvážala 80 % svojich kvetín do Ruska a musela rýchlo hľadať nové trhy. Rezané kvety v lete rýchlo vädnú. Ale nestál ten krok “chrochtáčov” za hriech?
Autor je bezpečnostný analytik.