Dnes má meniny: Cecília
Ešte na počiatku 19. storočia to s ľavicou vyzeralo sľubne. Začínajúc utopickým socializmom až po jeho reálne schémy v predstavách o rovnosti, sociálnej spravodlivosti a určujúcej úlohe štátu pri riadení týchto cieľov. To boli síce už interpretačne zahmlené méty, ale stále ešte relatívne akceptovateľné koncepty, aj keď s nimi bola niekedy psina.
Tá ale prestala, akonáhle socializmus vystrčil svoje víťazné rožky v podobe burácajúcich jednoprofilových ľavicových ideológií – štátneho medzinárodného socializmu, t. j. komunizmu a triumfujúceho národného socializmu, t. j. nacizmu. Tak s týmito dvomi perverziami ľavicového socializmu, keďže máme aj jeho pravicovú verziu opretú o trhové hospodárstvo, svet už prestal vyzerať ako cirkus. Z ideí sa zrodila samospasiteľná ideológia.
Ľavicová dialektika
Do socializmu sa votrel pôvab disciplíny zvaný dialektika. Jej najpoprednejším protagonistom sa stal istý Nemec, Karl Marx, idol všetkých radikálov ľavicového typu, ktorého bolo možno vídavať do roku 1989 na plagátových podobizniach v prvomájových sprievodoch. Skutočnosť, že bol židovského pôvodu, neznamenala nič, bol to nielen sekularista, ale aj bojovný ateista a antisemita. Aj také veci sa géniom stávajú. A potom že si ruský minister zahraničia vymýšľal, keď zavalašil hlbokú pravdu, že antisemita Hitler bol Žid! Napriek tomu, hovorí sa, že vtedajší komunisti vraj vykopali v r. 1883 Marxovo telo a zachránili tak pre dejiny aspoň jeho predkožku, keďže mozog sa im na škodu ľudstva už nepodarilo aktivovať. Chýbali im dnešné vedecké poznatky.
Čaro tohto výnimočného svetového fenoménu, ktorý považoval Slovanov za menejcenné etnikum v porovnaní s Nemcami (dielko Revolúcia a kontrarevolúcia v Nemecku), je tak silné, že, hovorí sa, v Kremli jeho predkožku uložili do zlatom vyzdobenej skrinky a každoročne sa jej chodili klaňať členovia Politbyra ÚV KSSZ.
Marxova predkožka včera a dnes
Dnes štafetu členov Politbyra prevzali ruskí oligarchovia na čele s Putinom a už aj s ľavicovým patriarchom Kyrilom, ktorí tento rituál uchovávajú a každého deviateho mája sa pred škatuľkou s predkožkou už nielen poklonia, ale aj pokľaknú. Neviem, čo je na tom pravdy, ale na každom šprochu predsa pravdy trochu! Až potom sa odoberú k mauzóleu a položia kvety na sklenenú rakvu rozkladajúceho sa vodcu svetového proletariátu, ktorý vďaka modernej medicíne čoraz viac „odhnieva“, vracajú sa mu životodarné bunky a pracuje sa na jeho zmŕtvychvstaní.
Nepôjde o žiadny zázrak, veď nás učili, že Lenin je nesmrteľný. Treba však zabrániť tomu, aby, akonáhle po jednom storočí precitne z kómy a posadí sa, nedošlo k jeho nanebovzatiu, pretože jedine on dokáže ľudstvo ráznym revolučným krokom zbaviť hrozby pandémie a iných prekliatí. Väčšina ľudí by sa ocitla mimo hrozby nákazy, pretože by sa dostali do podzemných krytov, v ktorých panuje absolútne ticho. Volajú sa hroby.
Dialektické saltá mortale
Hlásiť sa dnes k prorokovi komunizmu, vlasatému a bradatému Marxovi, ktorý vyzerá ako lúpežník a niektorí analfabeti si ho mýlia s Rumcajsom z kreslenej rozprávky, už nie je v móde. Aspoň zatiaľ. Kryptomarxisti sa ukryli v triešti rôznych sociálnodemokratických prúdov, Marxov odkaz ale žije v rôznych ľavičiarskych slovách a činoch. Dnes sa k nemu socialisti, tí echtovní, marxistickí, dialekticky hlásia, ale aj nehlásia. Na jednej strane mal pravdu, na druhej na jeho pravdy planéta nebola ešte pripravená. Je pravda, že, ale… V susednom Česku majú komunistickú stranu, ale tá komunizmus nechce. Pozoruhodné. Rusko sa v Minských dohodách zaviazalo, že uznáva teritoriálnu zvrchovanosť Ukrajiny a neuzná separatistické entity na jej východe, lenže bolo nutné urobiť pravý opak. Na jednej strane na Ukrajine prebiehajú špeciálne vojenské operácie, na druhej strane to v žiadnom prípade nie je vojna. Dialektických „srandičiek“ by sme našli neúrekom. Stačí sa pozrieť na slovenskú postkomunistickú, pardon, sociálnodemokratickú ľavicu.
Ak by výroky bývalého trojnásobného premiéra nejaký sociológ, psychológ alebo logik nebral ako vtipné žarty na rozveselenie, jeho zdravotný stav by išiel prudko dolu vodou, duševne by skolaboval. Leszek Kolakowski, slávny poľský disident zakotvený neskôr v Oxforde, sa vyjadril v tom zmysle, že ľavicoví dialektici sa môžu kamuflovať ako chcú, ale jedno im vždy ostane: klamárstvo.
Neviem, či sa postkomunistickej ľavici splní pradávny sen, poslať kapitalizmus – trhové hospodárstvo – na smetisko dejín. Dnes nie je nutné kryptomarxistickú podobne ako neonacistickú ľavicu na také smetisko posielať. To sa tak skoro nepodarí. Jednoduchšie bude kopnúť ju do riti.
Ivo Samson, bezpečnostný analytik