Francúzština a španielčina súperia o hlavný románsko-jazykový vplyv vo svete. V jazyku je sila, moc ide za ním

Porekadlo, že „moc ide za jazykom“, je nám známe prinajmenšom od antiky a je zvláštne, ako veľmi si dnešné svetové – a postkoloniálne – jazyky potrpia na svoj veľmocenský lingvistický status. Paradoxne sa to netýka až tak veľmi angličtiny, ktorá sa šíri živelne a postavila svet pred hotovú vec. Váha tohto jazyka spočíva, udržiava sa a rastie vďaka americkej sile a vplyvu USA, ktoré sa však samy považujú za obeť britského koloniálneho imperializmu.

Mimochodom, až do druhej svetovej vojny všetky americké bezpečnostné stratégie považovali za kľúčovú vojenskú hrozbu nie Japonsko a už vôbec nie Sovietsky zväz, ale Veľkú Britániu. A to napriek tomu, že oba národy spolu bojovali bok po boku ako spojenci v prvej svetovej vojne. Bez USA by angličtina vo svete zažila rovnaký strmý pád ako nemčina v Európe alebo ruština v Eurázii. Dôvodom pre tento debakel jazykového expanzionizmu bol mocenský pád Nemecka a Sovietskeho zväzu/Ruska.

Tabuľky, počty, vplyv a realita

Podobne ako dnes Rusko, tak aj Francúzsko sa prinajmenšom od rozpadu koloniálneho sveta zúfalo snaží udržať vo svete význam „najkultúrnejšieho a najkrajšieho jazyka“ na svete. Problémom je, že týmto jazykom hovorí vzhľadom na počty svetovej populácie rok od roku čoraz menej ľudí.

V auguste (2024) bolo možné zaregistrovať rozhnevanú reakciu autorov-blogerov (Jesús M. Landart a Hasan Elías) na jeden graf, ktorý znázorňoval lingvistickú orientáciu svetovej populácie. Jeden z takých grafov, uverejnený v „ľudovej encyklopédii“ Quora koncom augusta 2024, zachytával „stavy“ hovoriacich v tých či oných jazykoch do konca minulého roka. Spor sa rozpútal o údaj, podľa ktorého mal počet ľudí používajúcich vo svete francúzštinu prevažovať nad hispanohablantes, teda ľudí používajúcich španielčinu. V tabuľke sa totiž ukazuje francúzština ako najrozšírenejší románsky jazyk, teda ako číslo jedna v rámci tejto jazykovej rodiny. Spor zreteľne poukázal na skutočnosť, že okrem vojenských konfliktov v súčasnom svete zúri aj jazyková vojna. Tá však nie je regionálne ohraničená, je globálna.

Podobných tabuliek, grafov a sprievodných interpretácií ako v „Quora“ je množstvo a majú iba orientačný charakter. S podobnými a len relatívne vierohodnými numerami sa stretneme napr. v encyklopédii World Book alebo v CIA World Factbook. Ide však vždy iba o odhady, keďže podobné encyklopédie a v nich uvádzané údaje sa opierajú o mix oficiálnych dát, deklarovaných úradných, resp. oficiálnych jazykov a nepoznaných „premenných“. Spravidla sa pozornosť sústredí na urbánne obyvateľstvo, jazyková kultúra vidieka sa odhaduje ťažšie.

Ako to teda vlastne je?

Na prvé úskalie narážame pri výpočte rodených hovoriacich a tých, pre ktorých daný jazyk síce nie je materinský, ale jeho nositelia ho používajú. Ako svoj druhý, tretí, štvrtý v poradí? Tu sa rôzne prieskumy rozchádzajú. Angličtina, ktorá je momentálne najrozšírenejším svetovým jazykom, má nízky počet rodených hovoriacich, menej ako čínština alebo španielčina, ale hovorí ňou nepochybne najviac ľudí na svete. Možno štyrikrát toľko než tých, ktorí v tomto jazyku prvýkrát otvorili ústa. Čínština má zasa najvyšší počet rodených hovoriacich, ale okrem Číny a čínskych komunít vo svete tí, ktorí ňou hovoria, len o málo presahujú počet tých rodených. Mnohí experti navyše pochybujú o tom, že čínština je vzhľadom na svoje výrazne odlišné dialekty jednotný jazyk.

Ad čínština: Môj osobný zážitok je z Pekingu, kde som so svojím čínskym kolegom navštívil jedno divadlo pod šírym nebom. Popri nás sa hlučne bavila skupina Číňanov a môj kolega poznamenal, že im rozumie sotva tretinu. A neverte mu, keď ste boli necelý kilometer vzdialení od mauzólea Mao Ce-tunga. Takže mal pravdu. Na Taiwane som sa na ich čínštinu vypytoval a tam mi otvorene povedali, že pevninským čínštinám (ani mandarínčine) nerozumejú vôbec a nebyť znakového písma… Ale podobné pochybnosti panujú aj o arabčine ako o jednotnom jazyku.

Aby sme grafové a tabuľkové údaje usporiadali, tak v hierarchii jazykov (rodení, popr. nerodení používatelia dokopy), zrozumiteľné alebo nezrozumiteľné dialekty sem alebo tam, vyzerá poradie v prvej desiatke nasledovne: angličtina, čínština, hindština, španielčina, arabčina, bengálčina, francúzština, ruština, portugalčina/brazílčina, urdu. A je to. Aspoň v tabuľkách.

V románskej jazykovej rodine to vyzerá na porážku na body

Francúzština vedie so španielčinou boj s veternými mlynmi, nemá voči nej šancu ani navzdory tomu, že ako „kultúrny jazyk“ disponuje vo svete stále ešte dobrým zázemím. Najskôr ju očakáva osud ruštiny. Na svoju obranu si francúzština tak trochu z beznádeje zriadila celosvetový spolok, volá sa Medzinárodná organizácia frankofónie, s 27 plnoprávnymi členmi a asi dvadsiatkou pozorovateľských krajín (pozorovateľmi sú aj Slovensko a Česko). Ale veľmi to nepomáha. Plnoprávnym členom je aj Vietnam, kde kedysi v tamojšej skorumpovanej smotánke francúzština kvitla. A opäť osobná spomienka: raz som v uliciach Saigonu (názov Ho Či Min tam nepoužíva nikto) ako zdanlivo bezradný turista zisťoval frankofóniu Saigončanov. Oslovoval som dobre oblečených postarších a na prvý pohľad vzdelaných mužov, ktorí by mali mať jazyk Molièra a cudzineckej légie ešte v dobrej pamäti. Na moju úvodnú otázku français, English? reagovali takmer všetci títo pestovaní páni po anglicky.

Nuž, ona tá postkoloniálna francúzština to asi spolu s dosluhujúcou koloniálnou ruštinou v tomto storočí nejako doklope, hoci už len v prirodzených hraniciach. Na rozdiel od španielčiny nezapustila „zdravé korene“.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnosný analytik

270