Čo bolo skôr? Gruzinizácia Slovenska alebo slovakizácia Gruzínska?

Tú „slovakizáciu“ Gruzínska môžeme kľudne nazvať „orbanizáciou“, pretože ide o ďalší významný a legálny (slobodným parlamentom schválený) pokus podrobiť médiá štátnej kontrole.

V dnešných dňoch v Gruzínsku (prirodzene, najmä v hlavnom meste Tbilisi) prebiehajú beznádejné demonštrácie proti tzv. ruskému zákonu, ktorý po vzore putinovského Ruska, orbánovského Maďarska a ficovského Slovenska obmedzuje činnosť mimovládnych organizácií. Prakticky ich pracovníkov označujú za „zahraničných agentov“ a navodzujú asociáciu s jedným zo slovenských politických zúfalcov, ktorý pred NR SR „hecoval“ šovinizmus zhromaždených poctivo pracujúcich ľudí opakovanými výkrikmi, že prezidentka ich krajiny je agentka Washingtonu. Aké je jednoduché evokovať nenávistné pudy… Pred pár rokmi by to ešte bola agentka Budapešti a v archívoch by sme vyhrabali zaručené dôkazy, že jej prastará mama sa volala Zsuzsi Csaput.

Gruzínsky parlament tento „ruský zákon“ prijal výraznou väčšinou a ani vrátenie jeho znenia od gruzínskej prezidentky (asi to bude tiež agentka Washingtonu alebo banderovkyňa z Kyjeva) na jeho platnosti nič nezmení. Rusko v ekonomicky zbedačenom Gruzínsku vyhralo. Zatiaľ.

Gruzínsko v Európe

Kaukazské Gruzínsko sa považuje za európsky štát. To je aj dôvod, prečo stále trvá jeho žiadosť o vstup do EÚ, čo bolo a je pre farboslepého býka ako Rusko niečo ako červená zástera. To, že je Gruzínsko (samostatnosť od rusko-sovietskeho impéria od roku 1990, resp. 1991) členom OSN, OBSE, Rady Európy a tuctov iných organizácií, Rusku nevadí. Akonáhle však vyjadrí túžbu vstúpiť do EÚ alebo dokonca do NATO, najjadrovejšia a po zuby vyzbrojená mocnosť sveta spozornie. Tak toto teda nie! To nám bráni v obnove ruskej ríše, alias sovietskeho impéria. Mier na hraniciach zmrzačenej Ruskej federácie? Nikdy! Naším heslom bolo po stáročia expanzia. A nezabudneme, ako nás podrazil náš spojenec súdruh Hitler. Nacisti sa tiež oslovovali ako „súdruh“ a „súdružka“, detský kompromis „súdružča“ sa v nemčine nedá použiť (možno „Genosschen!?), ale kultový pravopis nemčiny od Konráda Dudena tento výraz nepozná.

Gruzínsko je pritom krajina, ktorú určité, hoci malé percento Slovákov, navštívilo. Krajina plná historických peripetií, ktoré sú na Kaukaze ešte desivejšie ako v strednej Európe počas tridsaťročnej vojny.

Gruzínsko sa považuje za súčasť Európy, nie Ázie. Stredu jeho hlavného mesta dominuje promenáda Rustaveli, ktorá je výstavná a stále sa tam (u starších ročníkoch) dohovoríte po rusky. Vo vedľajších uliciach však narazíte na otvorené kanály, stoky a na konci dlhého bulváru Rustaveli zúfalo nehygienické paneláky obývané gruzínskymi vyhnancami z Južného Osetska a Abcházka. Oblasti, ktoré si len za mrmlavých protestov západných štátov privlastnil Kremeľ. Pritom ale Gruzínsko, ešte ako Gruzínska sovietska socialistická republika, bolo vzorom antiruskej jazykovej kolonizácie.

Hélène Carrère d’Encausse

Jedna odborníčka na bývalý Sovietsky zväz, narodená vo Francúzsku, ale s gruzínskymi koreňmi, politická historička, mapovala etnickú situáciu už dlhšie pred nástupom „gorbačovizmu“. V jednej zo svojich kníh (Le grand frère – „Veľký brat“, prvé vydanie 1982), za ktorej prečítanie a výpisky vďačím zo svojich študentských čias Štátnej vedeckej knižnici v Brne (tvárili sa, že nerozumejú po francúzsky a preto ju tam nechali), „prorokovala“ už za tuhého, ale čoraz prehnitejšiemu komunistickému režimu na spôsob L. Brežneva koniec Sovietskeho zväzu. Kníh o bývalom ZSSR napísala asi tridsať a dostala za ne množstvo medzinárodných vyznamenaní (stala sa aj poslankyňou Európskeho parlamentu), ale jej základné zistenie bolo jednoznačné: Gruzínsko je v Sovietskom zväze jedinou krajinou, kde „Rusov“ nepribúda. Utekajú odtadiaľ. Nemajú tam vybudované zázemie ako v Kazachstane, pobaltských štátoch alebo v Arménsku – okrem iných sovietskych republík.

Na jej knihách (Hélène Carrère d’Encausse zomrela v roku 2023 a do konca života zostala tvrdohlavou antinacistkou a antikomunistkou) je možné vidieť vzostup a pád jedného impéria, ktoré zatiaľ „kope“ a verí v reinkarnáciu použitím brutálnej vojenskej sily.

Ale v Gruzínsku sa to Moskve podarilo. Slobodne zvolený parlament hravo prehlasoval veto prezidentky Salome Surabišvilovej proti „ruskému zákonu“ a nepomohli ani masové demonštrácie v Tbilisi, kde tisícky protirežimových demonštrantov používali proti zákonodarcom nápisy a výkriky ako „zradcovia“, „otroci“, „podliaci“, „Rusi“.

Rusko takto zvíťazilo nielen nad demonštráciami proti putinovskému režimu v Moskve či Minsku, ale umlčalo aj odpor časti obyvateľstva v Tbilisi. Uspel tam znovuzrodený vzorný kresťan z Petrohradu (dnes obýva Kremeľ). A to v krajine, ktorá prijala kresťanstvo už v polovičke 4. storočia n. l.

V Tbilisi mi často ukazovali lavičku, na ktorej s obľubou sedával antisemitský maďarsko-americký Žid G. Soros a nechal sa fascinovať pohľadom na panorámu kresťanských chrámov na okolitých vrchoch. Synagógy ho až tak veľmi nevzrušovali. Ibaže ním charitatívne podporované mimovládky, propagujúce dialóg, mu nateraz v Gruzínsku zakázali.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

486