Chcete ešte Turecko za suseda? Otvorenie rozhovorov EÚ s Tureckom bola iba nerozvážna milostná aféra

Obľúbená turistická destinácia Slovákov – Cyprus – v júli spomína 50. výročie tureckej invázie na ostrov. Turecko, ako inak (podobnosť s nacistickým Nemeckom a putinovským Ruskom je čisto náhodná), odôvodnilo inváziu ako „humanitárnu intervenciu“ s cieľom chrániť tureckú cyperskú menšinu. A to napriek tomu, že turecký vpád na ostrov sa jednoznačne viac podobal na etnickú imperiálnu čistku než na akt humanity.

Tureckú intervenciu si grécka strana privolala sama tým, že Turecku dala dychtivo očakávanú zámienku. Krátko predtým totiž cypersko-grécky generál Nikos Sampson zvrhol vládu, vyhlásil sa za prezidenta a vyzval na zjednotenie ostrova s Gréckom. Na to Turci len žiadostivo čakali a o niekoľko rokov neskôr oni sami vyhlásili tzv. Severocyperskú tureckú republiku, ktorá dnes zaberá asi tretinu ostrova. Postupne zo svojej časti vyhnalo všetkých gréckych Cyperčanov. Dodnes túto republiku uznal jediný štát na svete. A hádajte, že kto? No predsa Turecko! Znepriatelené strany napokon začali od seba nárazníkovou zónou oddeľovať mierové jednotky OSN spolu s čisto britskými. V týchto jednotkách sa vystriedalo aj množstvo rotujúcich vojakov zo Slovenska.

V roku 2004 síce svetová komunita prinútila obe časti ostrova k referendu o znovuzjednotení, ale hoci tureckí Cyperčania boli za, tí grécki to odmietli. Dôvod? Nechceli a nechcú žiť s Turkami v jednej domácnosti. Na rozdiel od EÚ, ktorá ani nie o rok pozvala Turecko k prístupovým rokovaniam, tie však Turecko nezvládlo. Z 35 kapitol tzv. acquis – súboru právnych predpisov EÚ – Turecko dokázalo rýchlo uzavrieť iba jednu. EÚ, opierajúc sa aj o drvivú väčšinu pri hlasovaní v Európskom parlamente, ďalšie rokovania s Tureckom pozastavila na neurčito. Väčšine členských krajín sa uľavilo (niektorí si možno aj odpľuli). Vývoj Turecka nedáva veľa šancí na nápravu klesajúcej ľudsko-právnej dimenzie tejto krajiny. Už pri predstave, že do EÚ (časom aj do Schengenu) sa dostane stomiliónová krajina, vstávajú takým radovým Nemcom vlasy dupkom. Po nedávnych Majstrovstvách Európy vo futbale niektorí Nemci možno pri tejto predstave aj oplešiveli. Nehovoriac o tom, že Turecko so svojou ekonomikou, ktorá kríva na obe nohy, bude hltať ako čistý príjemca z eurofondov takmer viac ako krajiny prijaté pri „veľkom rozšírení EÚ“ v roku 2004.

Obďaleč stroskotaných rokovaní s EÚ – turecká etnická politika

Turecko nemá na rováši len Severocyperskú tureckú republiku, ktorá sa možno o pár rokov bude nazývať Severocyperská islamská republika. Už dnes tam „importovaní“ pevninskí Turci tvoria väčšie percento ako tí pôvodní, ostrovní. Má svoju ďalšiu zraniteľnú Achillovu pätu a tou je zaobchádzanie s kurdskou menšinou. Už tradične vyťahuje kurdskú kartu a tvrdí, že na juh od tureckého Kurdistanu, konkrétne v Iraku a Sýrii, sa naňho valí bezpečnostná hrozba, čím Turecko ospravedlňuje svoje bezočivé a hulvátske vojenské akcie v týchto nestabilných krajinách a svoje demografické inžinierstvo.

Turecký prezident Recep Erdogan kráča v šľapajách svojich predchodcov. V roku 2018 nariadil svojim ozbrojeným silám, aby vstúpili do niekoľkých Kurdmi obývaných oblastí v Sýrii. Kurdov odtadiaľ takmer všetkých vyhnali, odborne etnicky vyčistili a na okupované územia masovo nasťahovali vlastných Turkov a Palestínčanov. Medzinárodní svedkovia hovoria o „tureckej klasike“: cielený teror, únosy Kurdov, ničenie olivových hájov. Tak trochu to pripomína palestínsko-izraelský konflikt. Táto politika je nateraz v plnom prúde. Turecko pred celým mlčiacim svetom ide krok po kroku – zriaďuje akési gubernie, pretvára spoločnosť na svoj obraz, potom vznesie požiadavky na sebaurčenie a pripravuje sa jednoznačne na anšlus, t. j. anexiu týchto území. Referendum o pripojení bude hračka. Kto by tak bol proti? Zriadilo dokonca turecké poštové úrady, na verejných miestach dominujú turecké štátne symboly, do škôl zaviedli turečtinu ako povinný vyučovací jazyk. Ten je nepochybne krásny, ospevuje ho v svojej „Najnovšej metóde jazykov“ aj Ján Amos Komenský, aj keď už bol ako rozhľadený učenec svedkom ´turkizácie´ časti Európy.

Podobný obraz sa pred nami rozprestiera v severnom Iraku, kde Turecko hlboko v kurdských regiónoch, to jest na území iného štátu, zriadilo vojenské základne, presunulo tam ťažkú vojenskú techniku a vybudovalo kontrolné stanovištia. Tu ale s tichým súhlasom irackej vlády, ktorá Kurdov a ich Američanmi vyboxovanú autonómiu tiež tak trochu „nemusí“. Scenár je podobný ako v Sýrii: vyháňanie Kurdov, ničenie dedín, spaľovanie úrody na poliach.

Takže turečtina v Turecku prosím (verme tak trochu tomu Komenskému), ale Turecko v EÚ nie, prosím. Slováci niekde v Antályi na lacnej a peknej dovolenke prosím, ale neturistickí Turci na Slovensku nie, prosím. Stačí nám Turčianska dolina, tá je tiež pekná. Ak máte pochybnosti o integrácii Turecka do EÚ, spravte si prosím výlet do bývalého Západného Berlína.

Autor článku: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

376