Bieda regionálneho združenia zvaného Vyšehradská skupina

Vyšehradská skupina je jednou z niekoľkých regionálnych organizácií, ktoré vznikli v strednej východnej Európe. Lenže do povedomia Európy ako celku sa okrem výslovne odborných politických kruhov veľmi nedostala, do povedomia európskej verejnosti už vôbec nie. Domnievam sa, že dokonca väčšina občanov jej členských štátov – Česka, Maďarska, Poľska a Slovenska – by mala problémy s identifikáciou tohto spolku. Lenže v druhej polovici novembra 2023 sa v Prahe konalo vrcholné stretnutie tejto neorganizovanej organizácie v Prahe na úrovni hláv štátov, preto sa o Vyšehradskej štvorke začalo chvíľu opäť hovoriť .

Známejší regionálni predchodcovia

Voľné regionálne združenia sa objavili po druhej svetovej vojne, ale máloktoré sa stali tak známymi ako Benelux (akronym pre Belgicko, Nizozemsko, Luxemburgsko) založený dokonca ako colná únia už v roku 1948. Napokon sa Benelux stal aj hospodárskou úniou a tým aj skutočným predchodcom Európskeho hospodárskeho spoločenstva, neskôr Európskej únie.

Iné prepojenia krajín v medzinárodných regionálnych formátoch sú už menej známe, či už to je Severská rada od roku 1952 – Dánsko, Nórsko, Švédsko, Island plus o niečo neskôr Fínsko, čo je organizácia založená na parlamentnej a ministerskej úrovni. V Severskej rade nie sú jej členovia menovaní, ale volení parlamentom.

Vrece s regionálnymi európskymi združeniami sa roztrhlo

Ak preskočíme vytvorenie Vyšehradskej skupiny (1991), po skončení studenej vojny uzrela svetlo sveta predtým Rada štátov Baltského mora (1992). Pozostávala z 11 štátov, ktorých brehy omývajú vody Baltského mora, ale nie je to podmienka, keďže členom sa stal aj Island, ktorý má k Baltu dosť ďaleko. Členstvo v tejto Rade bolo obrovským úspechom pre bývalé sovietske republiky – Estónsko, Litvu a Lotyšsko. Tie to považovali za prvý štrukturálny krok z vymanenia sa zo sovietskej minulosti, aj keď členstvo v západných ekonomických a vojenských organizáciach ako NATO a EÚ bolo vtedy ešte veľmi nepravdepodobné. Ale bol to dobrý začiatok, sedieť v jednej lavici s členskými krajinami týchto zoskupení.

Po vzniku Vyšehradskej skupiny vznikli v roku 2015 takmer súčasne dve takmer úplne neznáme regionálne jednotky – Bukurešťská deviatka (Bulharsko, Česko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Slovensko). Deviatka (B9), inak súvislé pásmo bývalých komunistických krajín od Estónska až po Bulharsko vznikla ako reakcia na druhú ruskú agresiu proti Ukrajine, ktorou sa po Kryme stal ukrajinský Donbas. B9 vydala deklaráciu, že „Rusko je najvýznamnejšia a priama hrozba pre bezpečnosť spojencov“.

V roku 2015 vznikol aj tzv. Slavkovský formát – S3 – združenie medzinárodnej spolupráce troch historických krajín (Česka, Rakúska a Slovenska) založené symbolicky v Slavkove u Brna.

Vyšehradská skupina časovo na prvom mieste

Vyšehradská skupina, pôvodne ako Vyšehradská trojka (Československo, Maďarsko Poľsko) a od roku 1993 „štvorka“, t. j. plus Slovensko, si po iniciatíve historických ikon – československého prezidenta V. Havla, maďarského premiéra J. Antala a poľského prezidenta L. Walesu – stanovila základné ciele: podporiť proces európskej integrácie; transformovať hospodárstvo na trhovú ekonomiku; posilňovať stabilitu v stredoeurópskom regióne. Ale prvé dva ciele sú splnené, tak čo teraz s týmto združením?

Keďže Václav Havel bol jedným z hnacích motorov Vyšehradskej skupiny a považoval ju za predprípravu na vstup do EÚ a NATO, vtedajší československý a potom český premiér Václav Klaus nebol „Vyšehrádom“ nadšený a vyjadril názor, že nevie, či „skupinu založili preto, aby sa jej členovia dostali do EÚ, alebo preto, aby jej v tom zabránili“. Hovoril tým z duše mnohých vtedajších občanov členských krajín EÚ, ktorí poukazovali na to, že stredoeurópske krajiny už majú svoje integračné zoskupenie a ich vstup do EÚ je tak zbytočná.

Vrcholná schôdzka V4 v Prahe. Kríza v skupine?

V Prahe (ČR zastáva teraz v skupine rotujúce predsedníctvo) sa v novembri stretli hlavy všetkých štyroch štátov. Keďže ani v jednej krajine z nich nepanuje prezidentský systém, boli to najvyšší predstavitelia až druhej kategórie – Z. Čaputová, A. Duda, K. Novaková, P. Pavel. Okrem debaty pravidelnej regionálnej agendy (životné prostredie, energetická politika, doprava, kultúrne vzťahy a iné) nemohli účastníci obísť vojnu na Ukrajine a vojnu na Strednom východe.

Vojna na Ukrajine sa dotýka stredoeurópskeho regiónu a bolo zaujímavé, ako sa prezidenti a prezidentky vyrovnajú s prístupom k tomuto problému. Prezidenti Česka a Poľska s tým nemali problém, ich postoj korešponduje s exekutívou. Obe prezidentky však nemohli v plnej miere reprezentovať vlády oboch krajín, ktoré aj bez okuliarov v tejto vojne podporujú Rusko, nech svoj postoj kamuflujú akokoľvek.

Prezidentka SR Z. Čaputová uviedla že Slovensko bude naďalej podporovať Ukrajinu, ale nie dodávkami zbraní (problém je v tom, že Rusko nezaútočilo na Ukrajinu rajčinami, ale raketami a bombami). Maďarská prezidentka K. Novaková, ktorá ako jediná na záverečnom brífingu nenazvala útok „agresiou“, ale vojnou, však svoje kompetencie prekročila. Citujem K. Novakovú: „Rusko nesmie vyhrať túto vojnu. Budeme podporovať Ukrajinu, ktorá sa bráni.“ Maďarská prezidentka sa tak odchýlila od oficiálnej orbánovskej rétoriky v ten istý deň, keď jej premiér poslal do Bruselu list, v ktorom naznačuje, že Maďarsko môže zablokovať začiatok prístupových rokovaní o vstupe Ukrajiny do EÚ. Novaková bude mať v Budapešti ešte dlho čo vysvetľovať.

Keďže bezpečnosť stojí pre najväčšieho hráča vo V4 na úplne prvom mieste, rozkol v tomto spolku je jasný a jeho prežitie za stavu 2:2 (dvaja za Ukrajinu, dvaja za Rusko) ako funkčnej organizácie je veľmi sporné.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

700