Bezpečnostný expert: Exhibicionistický prejav na Slavíne hýril agresivitou, demagógiou a historickým analfabetizmom

Robiť z bitúnkov sovietskych vojakov nie smútočnú pietnú akciu, ale oslavu bitúnkov, ktoré sovietske vedenie spolu s tým nacistickým pripravilo svojim vojakom a ľuďom svojej krajiny, je úbohosť. A zneužiť tragédiu na ventiláciu nenávisti proti politickým oponentom a značnej časti spoločnosti, ktorá nesúhlasí s kolaborantskou vládou, je nebotyčná úbohosť.

Slavín je možno jediný kôň, ktorý sa dal osedlať

Pri prejave slovenského zahranično-politického miestodržiteľa Kremľa (sám sa nazýva slovenským predsedom vlády) na Slavíne bolo vidno, že sedí pevne už len na jedinom koni, ktorý ho možno ešte nezhodí. Nenávisť a agresia prskali z každej vety. Na tejto pôde sa demagógovia vždy cítili dobre a otázke viny za vznik druhej svetovej vojny sa vyhýbali.

Tejto vojne padli za obeť desiatky miliónov ľudí a slovenský miestodržiteľ morbídne uviedol „21 miliónov obetí Sovietskeho zväzu“ (podľa dnešných ruských zdrojov to bolo 27 miliónov, z toho absolútna väčšina civilistov). Tieto kolosálne počty vrátane tých, ktorí ležia na Slavíne, doplatili na zverskú politiku dvoch socialistických a nenásytne imperialistických režimov, ktoré sa spojili pri nenažratom dobývaní susedných európskych štátov a svoje vlastné národy predhodili do ringu ako kusy mäsa.

A preto oslavovať niekdajšie vraždy sovietskych vojakov vlastným kremeľským režimom je nechutné divadlo. Bývalý americký prezident R. Reagan tiež navštívil cintorín s hrobmi nemeckých vojakov (aj oni bojovali statočne ako tí sovietski, ak nezabíjali nevinných a neznásilňovali ženy). Návšteva bola ale pietná, o oslave nacistického režimu nemohlo byť, samozrejme, ani reči a skončila sa výzvou na uzmierenie, nie paranoickými výbuchmi proti vlastným protivníkom. Aj nemeckí vojaci, podobne ako tí sovietski, sa stali korisťou vlastného zločinného vedenia a rukojemníkmi zvrhlých ideológií.

Horúca téma – oslobodenie alebo obsadenie

Táto téma má špecificky na Slovensku inú históriu ako v kedysi protirakúskom, protinemeckom, potom proruskom a dnes naopak oficiálne protiruskom Česku. Podľa mnohých Slovákov ich krajinu najprv pomohli od Maďarov oslobodiť československí legionári, potom ich od Čechov oslobodili Nemci a až do SNP malo Nemecko výraznú časť Slovákov na svojej strane. Nemecké zločiny vo vojne sa však stali natoľko desivé, že aj obsadenie Červenou armádou po roku 1945 považovala zrejme väčšina Slovákov za oslobodenie. Lenže bolo to tak?

Po roku 1947/48 už každý videl, že nie. Československo sa stalo otvorene okupovanou krajinou, najprv de facto a ani v krajine nemuselo udržiavať okupačné jednotky, po roku 1968 aj de iure. A tak sme vyše 40 rokov počúvali nehorázne lži opakujúce do omrzenia, že Slovákov (a prirodzene aj Čechov) oslobodili Sovieti. A dnes sme opäť pokročili – teatrálne oslavujeme vyvraždenie sovietskych vojakov ich vlastnou vládou. Ani sovietski, ani nemeckí vojaci nemuseli v Poľsku, v sovietskej vojne proti Fínsku a ani v samotnom Nemecku nikdy zahynúť.

Dnes Kremeľ opäť posiela ruských vojakov hromadne a nezmyselne umierať za svoje imperialistické chúťky a slovenský miestodržiteľ nevyzýva Rusko, aby z Ukrajiny odtiahlo a zaplatilo aspoň symbolické odškodné, na ktoré sa ruskí oligarchovia, ktorí drancujú vlastnú krajinu, zložia raz-dva. Naopak, nevyberavo ženie Ukrajincov ku kapitulácii a ponižujúcim ústupkom s nasprostastým tvrdením, že „Slovania by nemali zabíjať Slovanov“. Zábavné. Keby som nemal tak zánovný charakter, tak poviem „FUJ“!

Autor: Ivo Samson, bezpečnostný analytik