Ako storočný zomrel Frankenstein americkej diplomacie. Mnohí jeho smrť komentujú v nelichotivých farbách

Pre niektorých hodnotiteľov predstavoval Henry Kissinger prototyp politika bez chrbtice, cynika bez štipky empatie a prezývali ho Frankenstein americkej diplomacie. Koniec koncov, nenarodil sa náhodou v bavorských Oberfranken? Iní nezabudnú spomenúť jeho „nemorálny osobný život“ (nepolepšiteľné sukničkárstvo), ale obvinenia politikov zo znásilnenia od bývalých mileniek nebolo v Amerike vtedy ešte tak rozšírené ako dnes, aj keď Kissinger určite nepatril medzi chudobných.

Cynizmus a „zločinecká“ stránka Kissingerovej osobnosti

K cynizmu mal Kissinger blízko aj vďaka tomu, že keď mal 15 rokov, rodičia s ním v roku 1938 ušli, a to na poslednú chvíľu, z Nemecka. Do Krištáľovej noci v novembri 1938 ostávali necelé tri mesiace. Až z USA mohli sledovať holokaust a nečinnosť sveta vrátane Ameriky. To Švajčiarsko, Švédsko a dokonca Francovo Španielsko sa oproti USA v tomto ohľade správali takmer vzorne.

Kritici z ľavicovej a pravicovej scény sa však sústredia na politické kroky v jeho živote ako bezpečnostného poradcu dvoch amerických prezidentov a napokon ministra zahraničných vecí. Vtedy sa vraj dopúšťal vojnových zločinov. Ale medzinárodný súd v Haagu na Kissingera – na rozdiel od Putina – nikdy medzinárodný zatykač za vojnové zločiny nevydal. Namiesto toho mu udelili Nobelovu cenu za mier.

„Henry Kissinger bol zločinec a obľúbenec vládnucej americkej triedy“ (Rolling Stone Magazine). Sophal Ear, profesor Arizonskej štátnej univerzity, bol ešte ostrejší: „Henry Kissinger inicioval bombardovaciu kampaň, ktorá pravdepodobne zabila stovky tisíc Kambodžanov, nechal na nich zhadzovať kazetové bomby“.

Nevieme síce, či to tak bolo, ale to sa malo diať počiatkom 70. rokov 20. storočia. O genocíde Kambodžanov komunistickými červenými Khmérmi (vyhladili cca štvrtinu kambodžskej populácie, takmer 2 milióny ľudí) sa arizonský profesorko nezmieňuje. Používanie kazetovej munície bolo zakázané až Dublinskou dohodou v roku 2008, aj tak s ňou nesúhlasili všetky štáty. Svoj podpis odmietli pripojiť napr. Čína, Rusko, USA, India, Pakistan či Sýria.

Inak kazetové bomby sú brutálnejšie ako tie trieštivé či zápalné. Ide o druh kontajneru zhadzovaný lietadlami alebo balistickými raketami, ešte nad zemou sa otvorí a vypustí množstvo „submunícií“, ktoré po dopade vybuchnú a zdevastujú šrapnelmi, kovovými okovinami, guľkami, napalmom alebo bielym fosforom široké okolie. Obeťami nie sú ani tak budovy ako ľudia.

Hoci Rusko nepatrí k signatárom Dublinskej dohody, na Ukrajine kazetové bomby doteraz nepoužilo, zatiaľ sa vyhráža len použitím jadrových zbraní, tie asi považuje za účinnejšie.

Najväčší úspech Kissingerovej diplomacie

Na prvé miesto pri utváraní svetovej bezpečnostnej architektúry sa ešte pred izraelsko-arabský konflikt kladie prínos k strate bipolárnej superveľmocenskosti Sovietskeho zväzu. Kissinger to narafičil priam geniálne. Uzavrel de facto spojenectvo s komunistickou Čínou a práve odtadiaľ sa mu po jeho úmrtí dostalo najviac chvály. Vo vietnamskej vojne sa Číňania a Sovieti k sebe správali relatívne priateľsky, obaja podporovali agresiu Severného Vietnamu proti Juhu. Kvôli zúrivému nátlaku Sovietov na Severovietnamcov, aby nepristupovali na mierovú dohodu, Hanoj váhal a americké letectvo spustilo nad Vietnamom bombardovací koncert. V priebehu niekoľkých dní doslovne ubombardovali severných Vietnamcov k mieru.

Kissinger dobre vedel, že Severný Vietnam nedodrží svoj záväzok neútočiť na Južný Vietnam, ale bol to predsa cynik. Zúfalým Sovietom sa nepodarilo zabrániť podpisu Parížskych mierových dohôd (1973) a USA odišli z Vietnamu. Severný Vietnam začal teraz bezbranný Juh dobývať, milióny Vietnamcov sa dalo do pohybu, aby utiekli pred komunistami.

Tragédiu poznáme pod názvom „boat people“ (ľudia na člnoch“)

Severný Vietnam svoj sľub nedodržal a útočil na Juh aj po mierovej dohode, až ho nakoniec v r. 1975 úplne ovládol a dobyl Saigon. Asi 2, 5 milióna Juhovietnamcov prechodne zatkli, 200 000 z nich popravili, jeden milión skončil v koncentrákoch („prevýchovné tábory“). Okolo 1, 8 milióna sa snažilo pred komunistami utiecť a vydali na na útek cez Juhočínske more na preplnených člnoch. Podľa údajov OSN ich asi štvrť milióna zahynulo vo vlnách, mnohých zabili piráti.

Toto už Kissingera až tak veľmi nemuselo zaujímať, mal globálnu celosvetovú víziu rozkolu v „tábore mieru a socializmu“. Ten doteraz tvrdil, že medzi „socialistickými“ krajinami“ (monopol na pojem socializmus si po nacistoch nárokovali komunisti, to napr. vládnuci rakúski socialisti boli buržuji a kapitalisti) nemôže dôjsť k vojne. Kissinger predpokladal, že po spoločnom svornom boji proti americkým jednotkám sa ich bývalí nepriatelia pustia do seba. A tak sa aj stalo. Najprv zaútočil Vietnam na Číňanmi podporovanú Kambodžu, potom Čína na Sovietmi podporovaný Vietnam.

Čína začala horúčkovito zbrojiť a pripravovala sa na vojnu už nie s USA, ale so ZSSR. Konfliktu zabránila až Gorbačovova perestrojka, rozpad Sovietskeho zväzu a ústup Ruska z piedestálu superveľmoci. Svoje zvyšné koloniálne impérium sa odvtedy Rusko usilovalo zachrániť agresiami v Podnestersku, vojnou v Čečensku, vojnou proti Gruzínsku a „anšlusom“ časti jeho územia, dnes vedie krvavú vojnu na území Ukrajiny. Pustiť sa trebárs do Fínska sa už akosi ostýcha, Fínsko po útoku Rusov na Ukrajinu bleskovo vstúpilo do NATO.

Takže, nech už bol Henry Kissinger zločinec, ako tvrdí americká „ľavopravica“ alebo „veliký muž mieru“, ako dnes vyspevuje agentúra Nová Čína, za záujmy USA bojoval až do konca života a ak sa hovorí o T. G. Masarykovi, že „sa zaslúžil o štát“, tak o Kissingerovi môžeme hovoriť, že sa „zaslúžil o zničenie Sovietskeho zväzu“, čo podľa slov prezidenta Putina bola „najväčšia katastrofa ruských dejín“.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

1 255