Ako Európa prichádza o kolónie. Vznik nového štátu je na obzore

Slovensko s tu napätým, tu uvoľneným dychom sleduje dva vojnové konflikty. Jeden sa odohráva trochu ďalej – na Strednom východe – a ten druhý na slovenskej hranici so susedným štátom. Rusko vedie vojnu proti Ukrajine. Každý deň prichádzajú správy o obetiach ruského delostreleckého, raketového alebo dronového bombardovania našich susedov. Pripomína to bombardovanie Chorvátska Srbmi na počiatku 90. rokoch. Čo deň, to zopár nebožtíkov. Vojakov nerátam, tí majú zabíjanie a umieranie v náplni práce. Problémy však majú aj inde, úplne ďaleko od slovenských hraníc.

Hoci koloniálnym časom Európy odzvonilo už dávno, zvyšky koloniálneho panstva „starého sveta“ môžeme ešte výnimočne nachádzať a cítiť sa ako v polovičke 20. storočia. Ale s výnimkou Ruska sa všetky koloniálne ríše už rozpadli, pričom historickým štartom európskej dekolonizácie sa stali USA už koncom 18. storočia.

Koloniálne Rusko, jediné z tých veľkých, sa zatiaľ nerozpadlo vďaka svojej pevninskej, nie zámorskej expanzii a snaží sa terorom proti bývalému vazalovi udržať si pozíciu posilneného koloniálneho hegemóna od Baltu až po Kurilské ostrovy. To sa nepodarilo Británii, Španielsku, Portugalsku, Turecku, ale dokonca ani Nemecku, Nizozemsku a Belgicku, ak máme menovať tých slabších hráčov, ktorých export európskej arogancie sa rýchlo skončil. V lepšom prípade im ostalo niekoľko ostrovov v Karibiku alebo Pacifiku.

„Lúzer“ moderného kolonializmu – Francúzsko

Ku koloniálnym „lúzrom“, ak nerátam Rusko, ktoré stratilo Strednú Áziu a svoje gubernie v strednej východnej Európe, patrí aj Francúzsko. Stratilo Severnú Ameriku (jej veľkú časť), severnú Afriku, západnú Afriku, „Indočínu“. Momentálne sa ešte môže pýšiť možno Francúzskou Guayanou, Francúzskou Polynéziou, ostrovmi ako Martinik a Guadeloupe alebo zvyškom jeho panovania v Severnej Amerike v provincii Québec. V opakovaných referendách tam obyvatelia nezávislosť od Kanady odmietli. Ale po francúzsky mnohí z nich ešte hovoria, francúzštinu totiž zo zdvorilosti ponechali ako jeden z dvoch úradných jazykov celej Kanady.

Najnovšie má však Francúzsko problém. Jeho bývalé dŕžavy sa už dávno nenazývajú kolóniami, ale „zámorskými územiami“ a k takým patrí aj Nová Kaledónia (Nouvelle-Calédonie) so špeciálnym statusom „Zámorského územia Novej Kaledónie a závislých území“ chcú úplnú nezávislosť od Francúzska. „Domorodci“ majú za sebou pohnutú minulosť. Po francúzskej kolonizácii (polovička 19. storočia) ich vystavili podľa európskeho koloniálneho vzorca diskriminácii a segregácii.

Aby bolo jasné: nezávislosť chcú potomkovia pôvodného obyvateľstva – Kanakov. Tých na tomto súostroví žije asi 40 % z celkového obyvateľstva, zvyšok sú buď na súostroví narodení Francúzi, alebo Francúzi, ktorí sa tam pred nedávnom prisťahovali. A tu práve vznikol problém. Spočíva v úprave zákona pre francúzskych prisťahovalcov, ktorým sa má poskytnúť volebné právo, ak v Novej Kaledónii žijú viac ako 10 rokov. To vyvolalo nevôľu zástancov úplnej nezávislosti, ktorí už iniciovali dve referendá, pri ktorých sa ale väčšina voličov rozhodla pre voľnú príslušnosť k Francúzsku.

Príčiny nezhôd sú klasické

Vodcovia domáceho obyvateľstva hovoria o pokračujúcej kolonizácii a chcú sa dostať k moci. Na ostrove, ktorého geografické rozmery dosahujú asi 40 % rozlohy Slovenska a na ktorom žije iba 270 000 ľudí, teda len o málo viac ako v Košiciach, dosahuje vyšší priemer príjmu „HDP“ na hlavu ako na Slovensku. Úradným jazykom je francúzština, ale v oficiálnom styku je možné používať množstvo iných domácich jazykov. O jazykovú diskrimináciu teda nejde.

Že situácia je vážna, si uvedomil aj francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý rýchlo priletel do hlavného mesta Noumea. Nová Kaledónia má totiž aj povinné zastúpenie vo francúzskom parlamente (Národnom zhromaždení). Macron priletel v čase, keď po potýčkach na uliciach ostalo niekoľko mŕtvych a dym vystupoval z viacerých budov. Francúzsko okamžite začalo s evakuáciou svojich turistov vojenskými lietadlami do relatívne blízkej Austrálie a na Nový Zéland, odkiaľ ich komerčnými letmi prepravujú cez celý svet do Európy. Ale to sú turisti. Čo bude s novokaledónskymi Francúzmi, to si zatiaľ nikto netrúfa odhadnúť.

Isté je jedno: európsky kolonializmus prináša ešte aj v 21. storočí trpké ovocie. Rusko to pocíti najviac a dúfajme, že nie veľmi tragicky. Francúzsko to má za sebou a svet to už nijako neohrozuje.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

442