Mnohí Rusi považujú Ukrajinu za kolísku svojej civilizácie a vnímajú ju ako Kyjevskú Rus, podobne ako mnohí Kanaďania či Austrálčania vidia Anglicko. S tým rozdielom, že invázia Austrálčanov alebo Kanaďanov do Anglicka nehrozí, podobne ako nehrozí, že potomkovia Avarov alebo Hunov zaútočia na Maďarsko.
Je to len niekoľko dní, keď mnohí odborníci na rusko-ukrajinský konflikt zosmiešňovali tvrdenia
niektorých západných (vrátane amerických) politikov, že invázia ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny sa bude konať v stredu, štvrtok, piatok… Stalo sa to až v pondelok, ale to len oficiálne, pretože časti donbaskej a luhanskej oblasti boli Ruskom okupované a kontrolované už osem rokov. Potom to pokračovalo dnes, vo štvrtok 24. februára, keď Rusko zaútočilo aj na zvyšok Ukrajiny a jeho vojaci sa vydali zastrieľať si do neverných slovanských bratov – vlastizradcov.
Protektoráty ako chránené územia
Rusko ako najväčšia krajina sveta, nukleárne a aj konvenčne až po zuby vyzbrojená, s výdavkami na obranu v percentách HDP niekoľkonásobne prevyšujúcej priemer NATO, potrebovalo zhltnúť najprv aspoň časť Ukrajiny, ktorú po stáročia (v cárskych aj sovietskych časoch) ovládalo, ponižovalo a prinajmenšom urbánne aj jazykovo rusifikovalo. Časť východnej Ukrajiny spočiatku neuchmatlo tak priamočiaro ako Krym, tým spôsobom, že by ho jednoducho pri nečinnom sa pozeraní západného sveta anektovalo, ale vytvorilo si na ukrajinskom území najprv dva protektoráty v podobe ľudových republík – Luhansko a Donbas. A vojensky ho začalo, tentokrát už verejne, aj obsadzovať, aby pokračovalo vo víťaznom ťažení “Na Kyjev!” už o pár dní.
Tvrdenia, že ruské jednotky sa začali od ukrajinských hraníc sťahovať, boli pre každého od počiatku smiešne. Ruský prezident a ruský vojensko-priemyselný komplex predsa iba reagovali na vôľu ruského ľudu, keďže predohrou k protektorátnej invázii bola výzva dolnej komory parlamentu (Štátnej dumy), aby Rusko verejne vzalo obe ľudové republiky pod svoju ochranu
tým, že ich uznajú ako nezávislé štáty. Na území Ukrajiny tak vznikli v bezpečnostnej architektúre Európy dve nové štátne entity. Zatiaľ majú len diplomatické požehnanie Moskvy, ale možno ju uznajú aj niektoré s Ruskom kolaborujúce a sympatizujúce krajiny. Lenže v prípade nárokov Ukrajiny na svoje územia obe ľudové republiky požiadali svojho poručníka o „bratskú pomoc“ a Rusko veru nemeškalo. Momentálne bombarduje raketami celú svoju pravlasť.
Ukrajinské problémy a viera, že bude lepšie
Ukrajinu spája s Ruskom jeden výrazný problém, a to kolosálna korupcia. Kto napr. cestoval po Kryme, tak vie, že pred prepážkami na cestovné lístky ho pred odchodom vlaku oslovili „konduktori“, čiže sprievodcovia (tí skutoční!) a ponúkli mu polovičnú cenu za lístok. Potom vo vlaku budete pre nich neviditeľní. Aj ja som sa tak niekoľkokrát nechal skorumpovať. Niečo, čo u južného suseda Slovenska, v Rakúsku, je nepredstaviteľné.
Miera frustrácie Rusov z neobmedzenej vlády oligarchov a Ukrajincov z každodennej drobnej aj veľkej korupcie sa premieta do hromadného odchodu Rusov a Ukrajincov (ak nepatria k úspešným korupčníkom) v masovej migrácii do západných krajín, kde na nich ale čakajú ruské
alebo ukrajinské mafie požadujúce výpalné za ochranu.
Slovensko ako značne skorumpovaná krajina je pre nich úrodnou pôdou. Predstava Krymčanov alebo východoukrajincov, že postaviť sa pod ochranu Ruska im zlepší život, je iluzórna, je to ako dostať sa z dažďa pod odkvap. Šancu začať sa približovať k EÚ Rusko Ukrajine úspešne zmarilo, vstup do NATO je nemožný, takže východ Európy ostáva východom a nachádza sa vo vojne. Sýria sa z nej možno nestane, ale vojensky dominantné Rusko to nebude mať také jednoduché, ako si predstavovalo.
Ivo Samson, bezpečnostný analytik