Kým sa Európa venovala rastu svojho blahobytu, špinavú prácu v bezpečnosti a obrane za ňu robila Amerika. Čo bude ďalej?

Po skončení studenej vojny mnohí politici aj publicisti tvrdili, že teraz nastal čas pre obnovenie významu Európy, ktorej prestíž sa zrútila po 2. svetovej vojne. Začali jej kurizovať krajiny bývalého sovietskeho bloku, ktorý sa vnútornou hnilobou Sovietskeho zväzu rozpadol.

Európa (mám, samozrejme, na na mysli tú západnú) začala expandovať, ekonomicky sa jej darilo veľmi dobre a špinavú prácu vo sfére bezpečnosti a obrany za ňu ďalej robila Amerika (USA). Európa sa teraz mohla venovať zvyšovaniu svojho blahobytu a pragmatickému rozširovaniu EÚ o krajiny strednej a východnej Európy.

Rifkin verzus Fukuyama

Jeden z prvých, ktorý túto zmenu v Amerike vyhodnotil ako fenomenálny úspech Európy, bol Jeremy Rifkin, zaslúžilý americký ľavičiar – ekonóm, politológ, filozof, environmentalista, aktivista. Jeho hrubú knihu Európsky sen (ako európska vízia budúcnosti potichu zatieňuje americký sen) u nás aj preložili (prinajmenšom mám českú verziu).

Rifkin síce nikdy nedosiahol slávy Japonoameričana Francisa Fukuyamu, autora knihy storočia Koniec dejín a posledný človek, ktorý myslel univerzálnejšie a veril, že zápas o budúcnosť sa skončil a na svete prevládol politický a ekonomický liberalizmus. Fukuyamu však pred koncom „pätnástich minút slávy“ zachránil postoj proti postmodernizmu, teda aj určitá miera skepticizmu a varovania pred zahodením konzervatívnych hodnôt. Fukuyama ako by reflektoval prejav Karla Čapka nad rakvou T. G. Masaryka v roku 1937. Čapek po eufórii nasledujúcej koniec prvej svetovej vojny hovoril o hrozbe návratu barbarstva a „nového pohanstva“. Vývoj mu dal o chvíľu za pravdu.

Šťastný nový svet Európy

Na rozdiel od Ameriky, píše Rifkin, „Európania pracujú, aby žili“, zatiaľčo „Američania žijú preto, aby pracovali“. Nedokážu si užívať života. „Európsky sen“ je iný. Dáva prednosť vzťahom v spoločenstve pred individuálnou nezávislosťou, preferuje „kvalitu života“, „zábavu pred tvrdou drinou“ a „právo prírody“. Do tranzu ho privádzajú trendy budúceho vývoja vo Francúzsku: šesťhodinový pracovný deň, bezproblémové spolunažívanie s menšinami, hospodársky rast, vychutnávanie si života. Proste – c´est la vie! Lepšie by to nezaspieval ani božský Kája.

Poruchy v strojovni európskeho sna

Neviem, či by Rifkin svoju futuristickú ilúziu dnes nekorigoval. Zatiaľ si užíva zaslúžilú starobu, vraj v štáte Colorado. Lenže Európa nie je schopná zastaviť nové barbarstvo na Ukrajine a je zaplavená utečencami nielen z tejto krajiny, ale z africko-ázijského priestoru, pričom o ich úspešnej integrácii sa vážne pochybuje. Podobne ako Amerika sa začína chrániť plotmi pred utečencami, nezvládla „kovid“ a ťažko kontroluje iné pandémie. Demografia domáceho obyvateľstva je mínusová, násilie a teroristické útoky na domáce obyvateľstvo sú na vzostupe, žije v energetickej kríze a hrozí jej recesia.

Nevyzerá to, že by na tom bola nejako lepšie ako krajina strýka Sama, ako blúznil autor. Naopak, stala sa od nej oveľa viac závislou.

Jedno malé porovnanie

Britský historik Edward Gibbon publikoval v 2. polovici 18. storočia niekoľkozväzkovú knihu Úpadok a pád Rímskej ríše, v ktorej rozoberá príčiny jej pádu.

Medzi dvadsiatimi dôvodmi jej kolapsu uvádza:

Väčšina obyvateľov uprednostňuje zábavu pred prácou.
Seniori sú zanedbávaní, ich deti sa často viac venujú domácim maznáčikom.
Ľudia sa neboja nepracovať, pretože vedia, že štát sa o nich postará.
Rastie štátny dlh.
Domáca výroba je drahá, tak sa potraviny a iný tovar dovážajú zo zahraničia.
Kto sa dostane do vysokých pozícií v štátnej a verejnej správe, začína kradnúť.
Do ríše prichádza čoraz viac cudzincov.
Šíri sa cynizmus.
Politici sa chcú sľubmi zapáčiť lúze.
Občania stále na niečo nadávajú.

Nuž neviem, ako to vlastne bude s tým Rifkinovým eurooptimizmom.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostsný analytik

470