Referendá majú na Slovensku tradíciu neúspechov. Aj tak ich politici radi využívajú, aby sabotovali výsledky parlamentných volieb

Vyzerá to tak, že parlamentné a tiež prezidentské voľby sa začínajú brať ľahkomyseľne – len ako akési zahrievacie kolo a čaká sa, že svoje volebné rozhodnutia potom jednoducho zmeníme v referende.

Slovenský volič je tak vystavovaný tlaku, aby popieral sám seba, keďže sa nedostaví očakávaný spasiteľ v podobe volebne silnej politickej strany, ktorá vyhrala volebné preteky.

Referendové iniciatívy sa míňajú účinkom, vedú k inflácii rozhodovania

Dva-tri týždne pred referendom sa opäť chystáme na zápas v boxe, aby sa k moci dostali predčasne tí, ktorí v riadnych parlamentných voľbách zlyhali a svojimi sľubmi nepresvedčili. Chcú revanš a po dvoch nečakaných galibách, ktoré jedna neschopná vláda zažila (pandémiu a neokolonizačný pokus o medzinárodný prevrat vedúci k energetickej kríze). Samozrejme, na referendum o skrátenom volebnom období sa usilujú prilákať ľudí tvrdením, že by to urobili úplne inak a teda lepšie, čo je veľmi sporné. Tí, ktorí tomuto odvážnemu tvrdeniu neveria, sa napriek rozčarovaniu (spasiteľ sa po posledných parlamentných voľbách neobjavil) na referende 21. januára 2023 asi nezúčastnia.

Čo referendum, to zlyhanie

Pripomeňme si, že s poriadaním referend sa po rozdelení ČSFR na Slovensku roztrhlo vrece. Iba jedno, to konané v r. 2003, bolo platné a zúčastnilo sa ho viac ako 50 % právoplatných voličov. Vtedy ale išlo a skutočne závažné rozhodnutie, totiž o vstup do EÚ a referendum si EÚ vyhradilo ako podmienku ešte pred tým, než vás pustí do nadnárodnej obývačky.

Iných sedem ľudových hlasovaní sa skončilo nezáujmom voličov. Pričom len jedno z týchto siedmich malo aký-taký význam. Zvykne sa o ňom hovoriť, že „ho zmarili“. Konalo sa v roku 1997 a bolo totálnym fiaskom. Bolo to totiž referendum o vstupe do NATO, ktoré si vtedajšia vládna garnitúra úplne cynicky premenila na referendum o nevstúpení do NATO a ponúkla občanom štyri otázky, ktoré mali voliča vydesiť a odradiť ho od súhlasu so vstupom do jednej nie nadnárodnej, ale medzinárodnej organizácie.

Referendum bolo fakticky nie o vstupe do NATO, ale o vyjadrení nedôvery neschopnej vláde. Občania vtedy vstup do NATO prijali tým, že sa odmietli zúčastniť na hlasovaní, ktoré namiesto jednej zrozumiteľnej otázky „Ste za vstup Slovenskej republiky do Severoatlantickej aliancie?“ ponúklo skôr hororovú kovbojku so štyrmi otázkami. Ak by tieto otázky obyvatelia podporili, museli by aj vyjadriť súhlas s druhou otázkou, že podporujú rozmiestnenie jadrových zbraní na Slovensku a tiež s treťou otázkou, že vstup do NATO automaticky povedie k rozmiestneniu vojenských základní na území mladého štátu.

Zmarené referendum

Občania sa na takej paródii odmietli zúčastniť (k volebným urnám prišlo 9, 53 % zväčša dopletených voličov, ostatní buď neprišli vôbec, alebo trvali na tom, že chcú hlasovať len o jednej otázke). Vtedy ešte nezmanipulované štátne úrady (Ústredná volebná komisia) referendum so štyrmi otázkami odmietli akceptovať a bolo teda neplatné, podľa oficiálneho vyhlásenia „zmarené“. Že ho zmarila vláda, to bolo očividné, ale aktéri „zmarenia“ si vyhlásili zastupujúcim prezidentom samoamnestiu a dodnes neboli volaní k trestnej zodpovednosti. A už asi ani nebudú, roky utekajú.

Ak sa pýtame na príčiny súčasnej korupcie, ktorou je štátna a verejná správa pretkaná, beztrestnosť zmareného referenda z roku 1997 je jednoznačne jednou z určujúcich príčin. Veď všetko sa dá, navyše za chrbtom s kamarátom generálnym prokurátorom.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

1 065