Dnes má meniny: Štefan
Bola jedinou ženou, ktorú v rámci vykonštruovaných politických procesov tej doby popravili. Milada Horáková bola nespravodlivo odsúdená a popravená v najväčšom z vykonštruovaných politických procesov, ku ktorým dochádzalo v 50. rokoch 20. storočia v komunistickom Československu. Celkovo v nich padlo 10 trestov smrti, takmer 50 doživotných trestov a ďalších trestov odňatia slobody v celkovej dĺžke viac ako 7800 rokov.
Milada pochádzala zo štyroch súrodencov, z ktorých dvaja v detstve zomreli na septickú spálu. Ona sama sa ňou v dospelosti tiež nakazila, mala ťažký priebeh, ale prežila. Vyštudovala katolícke a prohabsburské Dievčenské gymnázium, po ňom Dievčenské lýceum Vyššieho reformovaného gymnázia a následne právo na Karlovej univerzite.
Ešte počas štúdií práva sa spoznala s Františkou Plamínkovou, zakladateľkou Ženskej národnej rady, a do spolku vstúpila. Zakrátko sa stala vedúcou komisie zameranej na práva žien. Spolu vypracovávali pripomienky k zastaranému občianskemu zákonníku, predovšetkým k paragrafom o rodine a k zákonom na zrovnoprávnenie žien na pracovnom trhu. Pomocou zákonov sa snažili pomôcť osamelým matkám a ich nemanželským deťom k zlepšeniu ich sociálnej situácie.
Horáková ako členka mnohých sociálnych spolkov získala miesto právničky na Ústrednom sociálnom úrade hlavného mesta Prahy. Bol to obrovský zlom, nakoľko do takýchto funkcií sa ženy dovtedy neprijímali. Tento krok nasledovali ďalšie inštitúcie, ktoré začali vzdelané ženy obsadzovať na rôzne pozície. No v roku 1939 museli vydaté ženy pracujúce v štátnych službách zo zamestnania nedobrovoľne odísť. Horáková sa krátko na to zapojila do protifašistickej organizácie, jej činnosť si však všimlo gestapo a zatkli ju. Ako tvrdili, nie však za aktivity v odboji, ale za prácu pre ženské hnutie. Bola kruto vypočúvaná a týraná, neskôr skončila v koncentráku v Terezíne, odkiaľ bola v roku 1944 prevezená do Drážďan, kde ju oslobodila americká armáda.
V roku 1945 sa vrátila do Prahy a znova sa zapojila do politického života, opäť nastúpila na pražský magistrát ako sociálna referentka. Spoluzaložila neformálnu skupinu okolo Českej strany národne sociálnej a udržiavala kontakty s exilovými politikmi. Takto sa dostala do hľadáčika ŠTB, ktorá ju v roku 1949 zatkla.
V roku 1950 sa s ňou konal vykonštruovaný monsterproces, ktorý trval osem dní a mal presne stanovený scenár, podľa ktorého sa museli obžalovaní chovať. Na 8. deň boli vynesené rozsudky, medzi nimi štyri tresty smrti obesením. Jeden bol vypísaný na hlavu Milady Horákovej za vlastizradu. 27. júna 1950 o 5.35 hodine ráno bola na príkaz prezidenta Gottwalda na dvore pankráckej väznice obesená. Jej kat zvolil krutú primitívnu formu obesenia dlhotrvajúcim škrtením…