Dnes má meniny: Klement
Ukrajina dominuje našej pozornosti a ešte dlho to tak ostane. Prinajmenšom dovtedy, kým Ukrajincov nezrazia na kolená alebo kým sa budú brániť a ukrajovať tak západným Európanom z blahobytu, na ktorý si tak zvykli.
So svojimi vtipmi o celebritách, s o svetovými „misskami“, letnými turistickými inváziami do Stredomoria, s prízemnými americkými aj domácimi seriálmi na nekonečné pokračovanie. Ale svet nezostáva v nehybnosti, kmitá nám pred očami a pri najlepšej vôli ho nestíhame ani pozorovať. Holuba na streche nevidno, vrabec si nedal ani námahu priletieť a nechať sa hlúpo zovrieť v hrsti.
Demokracia môže byť kontraproduktívna
Pred pár desaťročiami mnohí experti na sociálny pohyb tvrdili (poprípade predstierali), že môže existovať komunistická verzia socializmu s ľudskou tvárou. Áno, socializmus s ľudskou tvárou,
samozrejme, môže existovať. Ale len vtedy, ak nebude mať nič spoločné s „oganizovanou jednotou politických názorov“. Skúsený „pražskojarný“ aparátčik Alexander Dubček to s ľudským socializmom nejako nedomyslel.
Slabší jedinci ešte pred jedným desaťročím jasali nad rannými zorami „arabskej jari“ a na túto tému usporadúvali nespočetné konferencie po celom západnom aj nezápadnom svete. Sebakriticky priznávam, že na niektorých z nich som sa zúčastnil, ale len zo zvedavosti a spravidla som mal pri diskusiách problémy. Nechali sme sa očariť deklamáciami, ktoré chceli slobodné voľby, všeobecným a nedefinovateľným kričaním arabských ulíc po demokracii, deklarovaným bojom proti najväčšej neprístojnosti islamského sveta, ktorým je korupcia.
Dnes si len neradi priznávame, že Cervantesov príbeh o rytierovom boji proti veterným mlynom nebola len úsmevná rozprávka, ale často aj náš vlastný príbeh. Celá bývalá stredná východná Európa sa vyše tri desaťročia snaží o zavedenie princípov dobre spravovaných a bezpečných
spoločností, no veľmi sa jej nedarí. Ale aspoň sa o túto trblietajúcu métu usiluje. V arabsko-islamských spoločenstvách sa neusilujú vôbec, jej špičky vlastne nielenže rezignovali, ale v dosiahnutie týchto mét nikdy ani neverili.
Zavedenie demokracie sa v krajinách „blízkeho a stredného východu a severnej Afriky“ (tak znie asi to najpresnejšie vymedzenie tejto chaotickej oblasti) interpretovalo ako oslobodenie od autority. Ak sa vrátim k sebe, pri krátkej návšteve Líbye (loďou z Malty) ešte pred kedysi do nebies velebenou arabskou jarou som videl poriadok, slušnosť, ústretovosť, disciplínu a rešpekt. Až dnes môžeme vidieť, že hnacím motorom tohto vzácneho správania bol strach z represie
autority, ktorá mala vlastné zákony. Pravda, Rada Európy by nad nimi zaplakala.
Neveriaci Tomášovia v Európe dostávajú takmer každodenne po papuľke, keď doma sledujú zločinnosť vychádzajúcu z prostredia „inokultúrnych“ prisťahovalcov.
Ako sme naleteli
Európa, zavlečená do sledovania vojnového konfliktu na svojej východnej hranici nesleduje vývoj na svojej južnej línii s nádejou, ale s pritlmeným zdesením. Príliš neskoro zistila, že tzv. mäkká moc, ktorá sa po americkej invázii do Iraku v r. 2003 stala európskym hitom, nefunguje. Európa sa zrazu nemá čím brániť, z jej hodnôt je atraktívna len finančná asistencia, ktorú si elity rozvojových národov poľahky rozkradnú. Inak príťažlivosť Európy klesá a kultúrna hodnota
jej sexepílu je pre islamský svet nulová. Ak sa „tam“ niečo oceňuje, tak je to vojenská, teda tzv. tvrdá sila, tej „tam“ rozumejú veľmi dobre, doma aj inde. Lenže práve túto kapacitu Európa ľahkomyseľne obetovala zlatému teľaťu – vzývaniu vlastnej civilizovanej nadradenosti nad americkým „kovbojstvom“.
Ani neviem, či vystrašená Európa, ktorá po americkom varovaní začala (vrátane Slovenska) konečne zvyšovať výdavky na obranu, tieto finančné prostriedky neminie na zvyšovanie platov civilných zamestnancov namiesto na obnovu pochabého vojensko-technického parku. Aby som si opäť pomohol porekadlom ako predtým o holubovi a vrabcovi, „kto chce s
Amíkmi rovnoprávny byť, musí s nimi vyť“.
Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik