Francúzština mizne zo sveta. V Európe ju ešte ako-tak chráni Európska únia

Vplyv a sláva francúzskeho jazyka má za sebou svetový vzostup aj relatívne rýchly pád. Z následníckych jazykov latinčiny, tzv. vulgárnych verzií tohto jazyka, získala francúzština najvyššiu prestíž a zatienila kedysi vplyvnú taliančinu alebo svetovo rozšírenú španielčinu a portugalčinu.

Svoj vzostup začala za “kráľa Slnka” (Ľudovít XIV) na prelome 17. a 18. storočia. Býva zvykom merať význam francúzštiny jej medzinárodnými úspechmi, ktoré sa začali v 18. storočí a trvali zhruba do Prvej svetovej vojny. Stal sa z nej expanzívny kultúrny a politický jazyk a dodnes má zastúpenie na všetkých kontinentoch. Jej globálna sláva však zanikala postupne s demontážou francúzskej koloniálnej ríše dokonanou okolo polovice 20. storočia.

V Európe sa však jej vplyv prejavoval bez ohľadu na koloniálny rozmach. Víťazný postup sa zdal nezastaviteľný. Kniežatá nemeckých štátov (rovnako ako pruský kráľ Friedrich II) považovali nemčinu v porovnaní s francúzštinou za nekultivovanú. Viedeň, hlavné mesto habsburskej monarchie, sa stala centrom francúzskeho kultúrneho života. Tam sa aj vzdelanci a politici malých národov – Česi, Maďari, Slováci, Chorváti – učili francúzštinu a prinášali ju domov ako jazyk vyššej kultúry.

Ruská aristokracia sa už od 18. storočia stávala dvojjazyčnou a aj duchovné elity považovali rusko-francúzsky bilingvalizmus za samozrejmosť, čím francúzština presiakla masovo aj do ruštiny. Pre “frankonegramotného” slovenského čitateľa musí byť ešte dnes čítanie takého L. N. Tolstého v originále utrpením. Francúzska revolúcia ešte viac posilnila medzinárodné postavenie francúzštiny. Po napoleonských vojnách boli mierové zmluvy písané po francúzsky a ešte dlho potom európski ministri zahraničia, diplomati, generáli aj veľvyslanci hovorili a písali v medzinárodnom styku spravidla v tomto jazyku.

Úskalia francúzštiny

Tým, že znalosť francúzštiny bola a v Európe dodnes ešte stále je statusovým symbolom a znakom vyššieho stupňa vzdelania, nižšie vrstvy si ju – na rozdiel od nemčiny a neskôr angličtiny – mohli len zriedka dovoliť. Francúzština sa stala jazykom sociálneho odlíšenia a obsiahla tak len vyššie privilegované vrstvy. Pre ďalšie šírenie jej chýbala sociálna báza. Jasná logika, akustika a estetická krása tohto jazyka vždy priťahovala predovšetkým elity. K tomuto sa viaže aj zachovaná anekdota pochádzajúca z oblasti povodia Dunaja, kde rybár stretne iného rybára z Francúzska a užasnuto konštatuje, že Francúzsko musí byť veľmi vzdelanou krajinou.

Po páde železnej opony malo Francúzsko veľkú príležitosť pokúsiť sa o obnovenie vážnosti, ktorú francúzština v mnohých krajinách postkomunistickej Európy zažívala ešte pred dvoma svetovými vojnami. Po rusky sa síce takmer všetci povinne učili, ale poriadne nenaučili, po nemecky hovorili prevažne len staršie ročníky. Stredná Európa predstavovala pre francúzštinu priam panenskú pôdu, ale to využila angličtina. USA aj Británia poskytovali študentom vo veľkom štipendiá, pozývali na stáže najrôznejších odborníkov, pomáhali vzdelávať diplomatov aj politikov. Tí sa vracali naspäť a jediný svetový jazyk, ktorý poznali, bola angličtina. Dnes sa už aj v nových krajinách EÚ učí angličtina ako povinný cudzí jazyk, obyvatelia týchto štátov sa navyše po anglicky učiť chcú, o francúzštinu je minimálny záujem.

“Dielo skazy” medzitým dokonala dekolonizácia. Francúzštine ostal len sever, severozápad a stredozápad Afriky, kde je možné sa v mestách dohovoriť stále ešte francúzštinou, ktorá je tam často úradným jazykom, ale to sa len málo týka radového obyvateľstva. Mimochodom, populačne najfrankofónnejšou krajinou sveta je Konžská demokratická republika, nie Francúzsko.

Prežívanie

Francúzština prežila v inštitúciách EÚ, kde sa po angličtine zaraďuje na druhé miesto v rámci “veľkej trojky” (angličtina, francúzština, nemčina), Súdny dvor EÚ ju dokonca používa ako jediný pracovný jazyk. Pozícia jedného z oficiálnych jazykov OSN je skôr reliktom bývalej slávy. Inde, napríklad v Kanade, Francúzskej Polynézii, v Novej Kaledónii a ďalších jazykových ostrovčekoch skôr dožíva, ako by prežívala.

Autor komenára: Ivo Samson (autor je bývalým radcom Národného konventu o EÚ v skupine Jazyková politika EÚ)