Dnes má meniny: Štefan
V súvislosti s vojnou na Ukrajine, ktorá je momentálne spravodajskou témou číslo jedna, evidujeme aj vojnu vo vnútri jazyka.
Jazykovedci definujú jazyk spolu s rôznymi vzťahmi ako napr. jazyk a reč, jazyk a spoločnosť, jazyk a text, jazyk a obsah, jazyk a myslenie, jazyk a kultúra, jazyková gramotnosť, jazyková kompetencia. Užívateľ slovenčiny však vníma najmä vzťah ako jazyk a politika a čoraz viac ako v histórii bežné spojenie jazyk a demagógia, jazyk a dezinformácia, jazyk a zavádzanie a mnohé iné.
V spektre jazykovej taktiky veľmi často nachádzame práve politické pozadie používania jazyka ako prvok v plánovanej konštrukcii pri kvázi systémovom používaní jazyka aj reči.
Vyjadrovanie názorov pomocou prekrúteného jazyka je vášňou autoritatívnych, totalitných, ale aj demokratických systémov, pričom – napriek mnohým deficitom – sa Slovensko môže hlásiť k tej poslednej z uvedených kategórií. Výrok, že hlas ľudu je hlas Boží, nachádzame prinajmenšom už v prvej polovici 14. storočia v anglických politických dejinách vo vtedy univerzálnej latinčine, ktorá začala používať frázu „vox populi, vox Dei“. Ťažko bolo vtedy hovoriť o demokracii v dnešnom chápaní, pretože panovník bol jednoducho automatický predstaviteľ ľudu – či už sa to poddaným páčilo alebo nie.
Mnohí teoretici však už vtedy odmietali názor „hlas Boží, hlas ľudu“ ako ideu ohrozujúcu status panovníka náladami „davu“. Dnes by sme povedali „ulice“. Ich obavy sa im potvrdili až neskôr. Moderná demokracia vrátane Slovenska by mala klasický „vox populi, vox Dei“ chápať úplne obrátene: ako výraz obyvateľov – voličov s právom na alternatívny výber protichodných reprezentantov zastupiteľského zboru „ľudu“ v domácej aj zahraničnej politike.
Pre tých, ktorí sledujú slovenskú tlač a hlavne povolené a s výnimkou neprípustnosti vulgarizmov necenzurované debaty aktívnych insitných prispievateľov, je používanie terminologických pojmov v politickej ideológii tu zaujímavé, tu zarážajúce, inokedy humorné i poburujúce, ale zväčša mätúce práve pre dezorientovaný hlas ľudu, konkrétne v rusko-ukrajinskej vojne
Hlas ľudu tu predstavuje zväčša manipuláciu a svojvoľné zaobchádzanie s jazykom a spôsobuje politicko-emociálnu rozbušku pre bezradné, frustrované a pomstychtivé typy používajúce tlačené médiá a sociálne siete vôbec. V istom zmysle je „vox populi“ bez ohľadu na to, či ide o užšie či hlasnejšie negativistické skupiny priam lahôdkou pre sociológov, psychológov, historikov, politológov a niekedy aj patológov. Väčšina používaného slovníka vyráža dych. Skutočným pôžitkom pre jazykových novátorov sú témy o Rusku, Ukrajine, EÚ, NATO, USA, Severnej Kórei, Strednom východe, ale aj o celej plejáde politikov. Ušlo sa aj autorom článkov, na ktorých sa znáša lavína osobných urážok.
Ide nielen o zavádzajúci obsah, ale aj o záplavu ideologických neologizmov ako prestitút, pravdoláskari a slniečkári, demokratúra, hnUSAci, Ukroruina, USlokaji…
Najväčšiu priazeň anonymného hlasu ľudu si však získali „izmy“. Na prvom mieste paradoxne nie je nacizmus či komunizmus, ale fašizmus. Vyberám z prívalu ľudovej tvorivosti používateľov internetu: havlofašisti, rusofašisti, ukrofašisti, USAfašisti, židofašisti, globalfašisti, demokratofašisti, eurofašisti, NATOfašisti. Vulgárne prezývky prezidentky SR sa z etických dôvodov nesluší uvádzať.
Ivo Samson, bezpečnostný analytik a radca bývalého Národného konventu MZV SR pre jazykovú politiku EÚ