Česko-ruské vzťahy sú momentálne na bode mrazu. História tohto zmrazenia nie je až taká dlhá. V roku 2014 došlo k výbuchu dvoch muničných skladov vo Vrběticiach na Zlínsku, o život prišli dvaja ľudia. Vyšetrovanie trvalo šesť rokov. V roku 2021 nakoniec česká vláda vyslovila dôvodné podozrenie, že za útokom stoja ruské „tajné“, teda spravodajské služby. Tieto služby, ktorých majú Česi – na rozdiel od Slovákov – tri, si stoja za svojím. Boli za tým Rusi. Boli dokonca schopné identifikovať – menami aj obrazom – minimálne dvoch hlavných podozrivých. Ruská propaganda vyvolávala pocit, že tu ide o akúsi pomstychtivú revolúciu Čechov proti nedávnym pánom, ale roztržka bola na svete. Česi vyhostili čo do počtu relatívne ohromnú časť ruských diplomatov. Rusko, ako to býva zvykom, vyhostilo tých českých až na nevyhnutné minimum, aby neprišlo k úplnému prerušeniu diplomatických vzťahov.
Vzhľadom na české pomery a na skutočnosť, že prorusky naladený prezident Zeman sa pripojil k vládnemu obvineniu, išlo naozaj o revolúciu, priam o drzosť. Bolo to ako v legende, ktorá sa rozpráva o Jozefovi Golonkovi, legende československého ľadového hokeja. Dočítate sa, že na pamätných majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji v r. 1969, v ktorom ČSSR dvakrát porazilo neporaziteľný ZSSR, položil po víťaznom góle vtedajších Čechoslovákov ucho na ľad a počúval, či ropa zo Sovietskeho zväzu ešte „prúdi“.
V r. 2021 je to už inak. Ropa i plyn z Ruska prúdia, pretože bez ich exportu by zrejme Rusko hospodársky skolabovalo. Pre Čechov je ale ešte dôležitejšie to, že sa za nich veľmi rozhodne postavilo Slovensko. Tiež „diplomaticky“ vyhostilo ruských diplomatov dôvodne podozrivých zo špionáže. Za Česko sa postavil aj Európsky parlament a, ako inak, NATO. Ruskí „ diplomati“ boli v Západnej Európe považovaní za známu firmu už predtým a tiež ich často „vyhosťovali“. Prekvapením bolo azda len to, že sa po niekoľkých európskych krajinách nakoniec odvážili konať aj Česi. Že by tí ich husiti a legionári naozaj ešte nevymreli?
Medzitým na na celú kauzu nabalili konšpiračné teórie a vyrojilo sa množstvo zahmlievajúcich informácií. Napríklad, že jeden zo zabitých Čechov bol do roku 1989 člen KSČ, takže prečo by ho Rusi zabíjali, aj keby omylom, a že, že… Aj spočiatku zjavne zaskočený český prezident Zeman obrátil. Začal to robiť marxisticko-dialekticky na spôsob „na jednej strane, na druhej strane“ a prišiel s tým, že vlastne existuje viac verzií toho, ako to „vlastne bolo“. Nepripomína vám to kauzu „Gorila“? To, že „konšpirátori“ neveria tvrdeniam spravodajských služieb, nie je prekvapivé. Sprisahanie je vzrušujúca práca. Keby Nemci boli bývali nepriznali vyvraždenie obce Lidice po atentáte na Heydricha, dnes by sme možno počuli, že to má na svedomí výsadok srbských partizánov zo severnej Afriky. A bolo by viacero verzií mudrákov. To, že vlastných spravodajcov spochybňuje sám prezident, je už povážlivejšie. Rusko, samozrejme, svoju účasť na útoku proti Česku neprizná podobne, ako nepriznalo štátom riadené dopovanie svojich športovcov. Rusko má v súčasnosti iné problémy. Cíti sa odsunuté na druhú koľaj. Rusi sa zaplietli v Sýrii, Američania im utiekli z Afganistanu a jeho satelitom v Strednej Ázii teraz hrozí nebezpečenstvo. Nechcú sedieť a pozerať sa, ako si Číňania a Američania sadnú za jeden stôl a budú bez nich rokovať o budúcnosti sveta. Aféra Vrbětice v akejsi malej krajinke, ktorú kedysi vlastnili, je pre nich len epizóda.
Autor je bezpečnostný analytik.