Osud spisovateľke a blogerke Soni Bulbeck nerozdal práve najlepšie karty a kruto sa s ňou zahral. Pripravil ju o milovaného manžela, s ktorým bojovala proti zákernej chorobe do poslednej chvíle. Ona však nesklonila hlavu a nevzdala sa. O jej živote v zahraničí, o nových začiatkoch, ale aj tom, čo všetko ju drží nad vodou, nám porozprávala v otvorenom rozhovore.
Soni, vy sama tvrdíte, že vám osud zamiešal karty, keď ste v roku 2011 odišli do Saudskej Arábie… Ako ste sa tam ocitli a čo ste tam robili?
Nuž, určite. Ako Slovenka sa do Saudskej Arábie len tak ľahko nedostanete, väčšinou len ako vysoko kvalifikovaná zdravotná sestra alebo fyzioterapeutka, aj to cez nejakú českú agentúru, keďže Slovensko tu nemá ani ambasádu. Ja som sa tam dostala ako manželka anglického architekta, ktorý pracoval na obrovskom projekte v Rijáde, hlavnom meste Saudskej Arábie.
Musí byť ťažké odpútať sa a ísť žiť do inej krajiny, hlavne krajiny, kde je ľudská mentalita úplne odlišná od tej našej. Ako ste to zvládli? Nemali ste obavy?
Priznám sa, že ja som pomerne dobrodružný typ, takže som si svoj pobyt tam celkom užívala, aj keď, samozrejme, nejaké obavy tam predsa len boli. Myslím si, že mi veľmi pomohlo hlavne to, že sme bývali v compounde (malé ohradené sídlisko s bytovými jednotkami, bazénom, reštauráciou), kde sa žilo podľa európskych pravidiel. Plus fakt, že som súkromne učila angličtinu v saudských domácnostiach a videla skutočný život tam, takže som nebola ovplyvnená žiadnymi predsudkami.
Našli ste tam česko-slovenská komunitu? Ako sa tam žije?
Áno, v Saudskej Arábii výnimočne dobre funguje už viac ako desať rokov Spolok Čechov a Slovákov pod názvom Mamlaka, ktorý organizuje rôzne spoločné podujatia, ako sú napríklad Mikuláš, Deň detí, rôzne spoločné výlety do púšte alebo športové podujatia či párty. Kým som bola tam, tak sa nám dokonca podarilo realizovať aj ochotnícke divadelné predstavenie, keďže ja som pôvodným povolaním učiteľka literárno-dramatického odboru a písanie scenárov a režírovanie bolo mojou pracovnou náplňou niekoľko rokov. Bolo to veľmi príjemné a užili sme si pri skúšaní aj pri hraní kopec zábavy.
Je všeobecné známe, že ženy v Saudskej Arábii sú utláčané. Ako to vnímate vy? Pocítili ste utláčanie aj vy, napriek tomu, že ste z inej krajiny?
Ja by som si dovolila trochu polemizovať o formulácii, že „je všeobecne známe, že ženy v Saudskej Arábii sú utláčané“. Myslím si, že je to tak trochu typický pohľad ľudí z vonku, ktorí vnímajú len to, že tam ženy chodili zahalené, nemohli šoférovať alebo vykonávať určité povolania. Pravdou je, že ony samotné to tak vôbec nevnímajú… Považujú nosenie abáje za niečo prirodzené a šoferák si mnohé jednoducho nechceli spraviť, lebo bolo pre ne pohodlnejšie, aby ich vozil rodinný šofér. V rodinách, kde som učila, to bolo práve naopak, ženy – matky tu mali vedúce postavenie a prakticky riadili celý chod domácnosti, s manželom sa riešili len také dôležité veci ako napríklad výber dovolenky alebo strednej či vysokej školy pre deti, inak rozhodovali o všetkom oni. Je však pravda, že tiež nemôžem hovoriť za všetky, aj keď som za tých šesť rokoch učila v desiatkach domácností. Vždy to ale boli bohaté rodiny, kde boli obidvaja rodičia vysokoškolsky vzdelaní a vyberali si ma práve oteckovia, ktorí sami študovali v zahraničí a chceli mať pre svoje deti učiteľku angličtiny z Londýna… Všetci boli mimoriadne zdvorilí, distingvovaní a príjemní.
Prečo ste nakoniec zo Saudskej Arábie odišli?
Zhruba po piatich rokoch začal mať manžel tak trochu dosť stereotypu v práci, potreboval novú výzvu a ja som túžila žiť pri mori, keďže síce aj Saudská Arábia má more, ale samotný Rijád je uprostred púšte. A tak sme začali rozmýšľať o presune do niektorej inej krajiny okolo Perzského zálivu a nakoniec sme sa v marci 2017 presťahovali do Kuvajtu, kde manžel dostal ponuku pracovať na stavbe Kuvajtskej univerzity. Bývali sme takisto v compounde, ale more sme mali kúsok. Taktiež tu bolo množstvo kultúrnych podujatí, neboli povinné abáje, nezatvárali sa obchody a reštaurácie päťkrát denne v čase modlitby, takže to bol istý posun životnej úrovne a ja som si Kuvajt veľmi obľúbila. Svoje zážitky a skúsenosti z tejto krajiny som využila aj vo svojich knihách Zaviate pieskom, Vyhorená a v novinke Unesená...
V roku 2018 ste sa presťahovali do Londýna…
Môj život od septembra 2018 nebol ani tak o Londýne, ako o tom, že práve v rámci našej dovolenky tam londýnski lekári diagnostikovali manželovi zhubný nádor na mozgu s tým, že má pred sebou pár týždňov života. Nakoniec prežil ešte skoro rok, ale priznám sa, že to bol naozaj najhorší rok môjho života. Manžel bol v nemocnici, ja v hoteli, keďže náš londýnsky byt bol prenajatý, musela som letieť na otočku do Kuvajtu nás tam pobaliť, odsťahovať, ukončiť zmluvy, potom som riešila ubytovanie, opatrovateľky, bojovala s anglickým zdravotným systémom, jednoducho, bolo to mimoriadne náročné. Nehovoriac o tom, aké je to ťažké, keď vidíte, ako vám milovaná osoba odchádza pred očami… Posledné dva mesiace bol manžel v hospici, kam som za ním chodila každý deň, a tam aj zomrel… Sedela som pri ňom a držala ho za ruku, keď naposledy vydýchol…
Poviem úprimne, že si neviem predstaviť, aké strašné chvíle ste museli zažiť. Hovorí sa, že si to vie predstaviť len človek, ktorý si prešiel niečím podobným… Nemali ste pri sebe žiadnu blízku rodinu, mali ste vôbec nejakú oporu?
Priznám sa, že sa mi o tom stále ťažko hovorí, aj keď teraz 28. augusta to budú už dva roky. Bola som totálne vyčerpaná aj fyzicky, aj psychicky a prvé týždne som fungovala prakticky ako robot a riešila pohreb, triedenia manželových vecí, sťahovanie a, samozrejme, dedičské konanie, ktoré je v Anglicku mimoriadne komplikované, aj keď manžel zanechal závet. Pomáhala mi veľmi manželova rodina, hlavne jeho staršia sestra, s ktorou máme veľmi blízky vzťah. A priatelia, bývalí manželovi kolegovia architekti, ktorí boli kedysi ešte s manželom v Líbyi a neskôr aj v Saudskej Arábii. A, samozrejme, moji synovia a priatelia na celom svete, ktorí so mnou boli v dennom kontakte aspoň online.
Ako vyzeral váš následný život v Londýne po manželovej smrti?
Ako som už spomenula, mala som našťastie veľa organizačných vecí, veľa vybavovania, taktiež mi veľmi pomohlo, že som opäť začala písať. A v podstate som sa aj cielene snažila rozptýliť, aby som sa nezosypala, takže som hneď po pohrebe cestovala najprv do Brna, kde žije môj starší syn, potom do Bratislavy, kde mladší, následne ma priateľka zobrala na týždeň do Španielska a ďalšia ma pozvala stráviť u nej Vianoce v Rijáde, keďže od septembra 2019 začala Saudská Arábia vydávať turistické víza. Vo februári ma ďalšia priateľka pozvala k sebe do Argentíny, kde pôsobí ako nórska konzulka a vrátila som sa do Londýna 15. marca 2020 v podstate posledným lietadlom, ktoré odletelo z Buenos Aires pred lockdownom.
Momentálne žijete v Brne, prečo ste sa rozhodli, že sa na Slovensko už nevrátite?
Nechcela som ostať sama v Londýne, tak sme sa dohodli s mojím starším synom, že predám londýnsky byt a že spolu kúpime dvojgeneračný dom v Brne a budem žiť tu, keďže mladší syn kúpil aj s nevestou byt v centre Bratislavy a plánovali rekonštrukciu. Bohužiaľ, do toho prišla koronakríza, londýnsky byt sa mi stále nepodarilo predať, takže zatiaľ bývam v prenajatom apartmáne v Brne a netuším, či sa nám tento plán podarí vôbec niekedy realizovať, keďže ceny nehnuteľností išli v Česku závratne hore. Paradoxne, korona kompletne obrátila hore nohami aj anglický trh s nehnuteľnosťami a všetci tam chcú domčeky so záhradkou, keďže fungujú na home office a o byty v centre Londýna zrazu nie je záujem, takže v tomto momente naozaj ťažko odhadnúť, ako sa bude situácia ďalej vyvíjať a kde vlastne nakoniec skončím…
Ste autorkou mnohých kníh, kedy ste začali písať?
Písať som začala v Saudskej Arábii, najprv blogy, potom, keď už tých zážitkov a skúseností bolo viacej, aj knihy. Môj prvý román pod názvom Ženy z Rijádu vyšiel v roku 2013 a v roku 2019 vyšlo už jeho druhé vydanie. Je to príbeh o osudoch štyroch priateliek, Sloveniek a Češiek, ktoré sa stretnú práve v Rijáde, kde sa ich osudy vzájomne prepletajú. Kniha bola mimoriadne úspešná, takže neskôr vzniklo aj jej voľné pokračovanie pod názvom Z Rijádu do sveta a Vo svete a v Rijáde. Odporúčam ju každému, kto chce získať trochu iný pohľad na život v arabských krajinách.
O čom sú vaše knihy?
Nuž, vôbec sa netajím tým, že Saudská Arábia je pre mňa nevyčerpateľnou inšpiráciou a že je prítomná prakticky vo všetkých mojich knihách – či už sú to romány, romány s detektívnou zápletkou, cestopisy alebo cestovateľské memoáre. Dokopy mi ich vyšlo na Slovensku doteraz trinásť, v Česku zatiaľ dve a ďalšie sa pripravujú, keďže v Česku sa nepredávajú slovenské knihy a musia byť najprv preložené do češtiny. Výnimkou je moja ostatná dokončená kniha pod názvom Deti z fary, ktorá by mala vyjsť do konca tohto roka a je o osudoch farárskych detí, ktoré sa narodili za socializmu. Ja, aj keď som tiež dcéra evanjelického farára, nerozprávam v tejto knihe o svojom osude, ale som akýmsi sprievodcom, ktorý vedie rozhovory s inými farárskymi deťmi. Bude to naozaj niečo úplne iné, ako sú moji čitatelia zvyknutí, ale verím tomu, že ich zaujme aj táto téma, ktorá podľa mojich informácií ešte nebola takýmto spôsobom na Slovensku spracovaná…
Ktorá z vašich kníh je vášmu srdcu najbližšia?
Ach, to je ťažká otázka, to ako keby ste sa opýtali matky, ktoré dieťa má najradšej… Ale úprimne, mám mimoriadne rada knihu Denník saudskej manželky, ktorá je vtipná a s humorom v nej búram tzv. arabské klišé o utláčaných a týraných manželkách, keďže v nej akčná Slovenka „dá do laty“ celú saudskú rodinu, do ktorej sa vydala. Mojou srdcovkou je ale asi cestopis o Saudskej Arábii Tajomstvo závoja, ktorý vyšiel pred pár dňami v druhom doplnenom vydaní, v rámci ktorého už aj radím, čo môžu očakávať tí, ktorí sa rozhodnú do Saudskej Arábie vycestovať ako turisti. Okrem toho mám veľmi rada najnovší detektívny román Unesená, keďže ja osobne detektívky milujem, ale písať ich naozaj nie je sranda a priznávam, že to bola riadna fuška. Naopak, knihu Púštne srdce, ktorú som písala počas manželovej choroby v Londýne s vedomím, že je to akási „labutia pieseň“ môjho života v Saudskej Arábii, som od autogramiády ani neotvorila…
Sledujete aj naďalej dianie na Slovensku a v Saudskej Arábii?
Áno, samozrejme, na Slovensko cestujem pravidelne, aj keď kvôli korone nie až tak často, akoby by som chcela. Momentálne som šťastnou babkou vnuka Artura, ktorý sa narodil len minulý týždeň, takže sa chystám ho ísť pozrieť. Samozrejme, rada by som absolvovala aj nejaké besedy a autogramiády, keďže stretnutia s čitateľmi ma vždy nabijú novou energiou, ale v súčasnej situácii je naozaj veľmi ťažké niečo plánovať. V Saudskej Arábii mám stále niekoľko priateliek, ktoré tam pracujú, takže som s nimi v kontakte a dostávam pravidelne čerstvé správy.
Osud vám nerozdal práve najlepšie karty a kruto sa s vami zahral. Ako to vnímate dnes, čo vás život touto skúškou naučil?
Nuž, neviem presne, či ma tomu naučil život, ale je pravda, že všetko, čím som si prešla, som vnímala ako istú skúšku, výzvu a snažila som sa s ňou popasovať. Samozrejme, ani ja som sa nevyhla tomu, že som sa pýtala: „Pane Bože, prečo práve on musí zomrieť? Prečo práve ja musím toto prežívať?“ Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že mám byť vďačná za tých krásnych desať rokov, ktoré sme spolu prežili, za tú lásku, ktorej sa mi od manžela dostalo a aj za tú možnosť vďaka nemu precestovať iné krajiny. Teraz sa snažím tešiť zo svojich synov a ich rodín, z možnosti ďalej písať a sprostredkúvať svoje zážitky a skúsenosti. Snažila som sa nezatrpknúť, nesťažovať si, ale vždy nájsť niečo, kvôli čomu sa oplatilo ísť ďalej, aj keď to nebolo vždy ľahké. Veľmi mi pomohla rodina, priatelia, bývalí študenti, ktorí mi neustále dávali najavo, že ma majú radi, že na mňa myslia, že si ma vážia a že mi ďakujú za všetko, čo som pre nich urobila. Ale, samozrejme, aj moji čitatelia. Tým, že pozitívne reagujú na moje knihy…